Rád si vyberám netradičné dovolenky v odľahlejších či neznámejších destináciách, v minulosti absolvované na motorkách, teraz skôr „na motorke na 4 kolesách“ – kabriolete.
Zúčastnil som sa ale aj zájazdov organizovaných hromadne prostredníctvom cestovných kancelárií. Nakoľko pred dovolenkou, o dojmy z ktorej sa chcem s vami podeliť, nebol čas na osobnú návštevu jednej z cestovných kancelárií, hľadali sme s kamarátom Marcelom destináciu internetovým štýlom. Ešte sme nemali jasno, kam spolu vyrazíme. Hľadali sme a hľadali, až nakoniec nám na jednej webovej stránke nemenovanej cestovky vyskočila jedna super ponuka. A tak bolo rozhodnuté. Ide sa do Maroka – rokoka.
Nakoľko som z Valaskej a kamarát z Prievidze „stretko“ sme si dali v Žiari nad Hronom. Odtiaľ sme sa jedným autom spoločne presunuli na letisko Milana Rastislava Štefánika do Bratislavy. Náš let trval skoro štyri hodiny, s pristátím v Oujda v Maroku. Presun do hotelov v autobuse trval hodinku a pol a nám netrvalo dlho, aby sme sa už počas jazdy spriatelili skoro s celým jeho osadenstvom, v ktorom od prvej chvíle prevládala veselá nálada.
V našom letovisku bolo to, po čom suchozemcovi duša piští – more, púšť, veľa slnka, rozmanité jedlá a nápoje. Mali sme však aj iné záujmy. Pochopiteľne, tak ďaleko od Slovenska sme chceli spoznať aj väčší kúsok tejto krajiny. Najbližšie mesto sa nachádzalo asi sedem kilometrov od rezortu, v ktorom sme boli ubytovaní. Nedalo nám, a tak sme s Marcelom zorganizovali „zájazd do mesta Saidia“ po vlastnej osi. Čo to v praxi znamenalo? Stretli sme sa, tí čo chceli a mali odvahu ísť, trinásti na recepcii a vybrali sa na najbližšiu autobusovú zastávku. Autobusy, ak tak môžeme nazvať tieto dopravné prostriedky, jazdia v Maroku strašne napratané a nám pripadali ich pasažieri ako sardinky v konzerve. A preplnenosť týchto spojov bola aj dôvodom, prečo nám žiadny z nich nezastavil. Zvolili sme si preto jednoduchšiu cestu, autostopom. Zastavili nám už prvé dve autá, čo sa nám, zvyknutým na slovenské pomery, zdalo nepochopiteľné. Samozrejme, boli sme radi. Do Dacie Duster nastúpil jeden pár a do dodávky Citroen Jumper, ktorá bola bez sedačiek, sme poukladaní ako zemiaky šli my a zvyšok partie. S kamarátom sme obišli lepšie, ušli sa nám miesta vpredu a hneď po rozjazde od nás šofér pýtal pivo, ktoré mal uložené v schránke spolujazdca. Z jeho vlastných zásob sme ho ponúkli. Ako sme neskôr zistili, v Maroku to, či si šofér vypije alebo nie, nikto nerieši. L Tento pán nás nielen odviezol, ale aj poradil čo a kde v meste navštíviť. Spolu so synom nás odviezli na dvoch autách a nezobrali za cestu ani cent.
V Saidii neplatili skoro žiadne dopravné predpisy. Križovatky riadili policajti s čarovným prútikom, no nebrali túto činnosť nijako vážne. Počas nášho rozhovoru s nimi, premávka pokračovala ďalej, podľa predpisov: „kto ako príde“. Po pokynoch, ktoré sme dostali, sme sa rozpŕchli po meste, každý šiel, kde chcel. My sme sa vybrali oboznámiť sa s miestnou diskotékou. Hneď po vstupe k nám zamierili bodyguardi a zisťovali, čo sme zač. Aj s tými sme sa skamarátili, načo nás doviedli priamo k bossovi podniku. Prehodili sme reč, pustili nejakú tú pesničku priamo z mixov, rozlúčili sme sa a šli trošku pozrieť architektúru v centre mesta.
Hoci sme nič v nákupnom centre nekúpili, odniesli sme si z tejto návštevy nezabudnuteľné zážitky. Cesta späť do nášho hotela sa niesla v podobnom duchu, ako cesta do mesta, opäť stopom. Zobrali nás vodiči dvoch trojkoliek a starého „nepokaziteľného“ Mercedesu. Nik od nás nič nechcel, všetko bolo grátis. Je ťažké tomu uveriť, veď ľudia tam majú priemerné mesačné zárobky dvesto eur…
Opäť sa nám potvrdilo, že nie všetko sa točí okolo peňazí. Zažili sme v Maroku vynikajúcu dovolenku. Každému prajem podobné zážitky na tej tohtoročnej, plnej teplých slnečných lúčov, aby ste si čo najviac oddýchli a vrátili sa z dovolenky živí a zdraví, tak ako my z Maroka!!!
