Počas tohtoročnej hlavnej letnej turistickej sezóny si môžu návštevníci hradu Ľupča pozrieť jedinečnú výstavu výtvarníka, sochára a dizajnéra Pavla Simana. Všestranný umelec, vášnivý turista, cestovateľ i hudobník, ktorý ovláda hru na viacerých hudobných nástrojoch, nás privítal vo svojej súkromnej galérii pri rodinnom dome v Heľpe. Už pri vstupe je zrejmé, že ide o miesto, kde umenie prirodzene splýva s každodenným životom. Každý kút dýcha tvorivosťou a návštevníka obklopujú originálne diela, ktoré vznikli pod rukami talentovaného autora.
O výnimočnej tvorbe, výstave na hrade Ľupča, netradičných vernisážach v horách i o svojom pohľade na umenie porozprával Pavel Siman v rozhovore pre náš dvojtýždenník.
Od začiatku prázdnin prebieha na hrade Ľupča výstava vašich jedinečných diel. Čo všetko návštevník uvidí?
– Diela vystavené na hrade Ľupča predstavujú moju 15-ročnú kontinuitu, v ktorej atomizujem tvary a dávam ich do určitého celku. Ide o drevené obrazy a tie z nich, ktoré nie sú z atomizovaných prvkov, nazývam sochobrazy. Ako už z názvu vyplýva, spojil som do jedného celku sochu a obraz. Sú to závesné obrazy, ktoré sú zároveň plastické a pripomínajú sochu. Na hrade vystavujem aj semioobrazy. Ide vlastne o znaky, z ktorých vytváram celky, pričom sú skomponované farebne i geometricky. Výstavu som nazval Fragmenty harmónie.
Prečo práve takýto názov?
– Náš život sa skladá z rôznych dielikov a istých momentov, ktoré nám ho spríjemňujú a robia nás šťastnými. Umelecké dielo sa taktiež skladá z drobných detailov. Keď ich spojíte do celkov, môžu vytvoriť zaujímavý obraz. Pri semiobrazoch ide o prvky, na ktorých sú zobrazené štylizované figúry postáv ľudí. Ak sa návštevník pozrie detailne, ide o piktogramy v rôznych farebných a tvarových variáciách. Sú to pásy, ktoré farebne kolorujem a vytváram harmonický celok. Preto som výstavu nazval Fragmenty harmónie. Myslím si, že umenie má u človeka vyvolať príjemný pocit, dobrú náladu a istým spôsobom ho povznášať. A práve harmónia ho zošľachťuje. Neuberám sa štýlom avantgardy, politiky, súčasných trendov alebo módy. Vytváram klasické a remeselne dokonalé zvládnuté diela, ktoré by mali človeku niečo povedať a istým spôsobom ho potešiť.
Spod vašich rúk vychádza množstvo umeleckých výtvorov, pričom každý jeden kus je originál. Aké ste vybrali na hrad Ľupča?
– Gro výstavy na hrade predstavuje najnovšia tvorba, no návštevníci si môžu pozrieť aj staršie maľované obrazy. V minulosti som sa totiž viac venoval maľovaniu. Taktiež uvidia plastiky vychádzajúce z prírodných vzorov, tvarov a materiálov. Pred viac ako štyridsiatimi rokmi som úspešne absolvoval Strednú umeleckú školu v Kremnici. Odvtedy som sa venoval rôznym maliarskym i sochárskym technikám. Postupne pribúdali nielen roky, ale aj skúsenosti a technické vybavenie.
Čo je základným materiálom vašej tvorby?
– Moje obrazy vznikajú z prírodných materiálov, teda z dreva a kameňa. Práve pri dreve začínam tvoriť úplne od začiatku. Zaobstarám si vhodný kus, často celý klát a postupne ho spracovávam. Všetko prebieha ručne – od rezania, frézovania až po opaľovanie. Nepoužívam žiadne moderné stroje, 3D tlačiarne a ani nič podobné. Samozrejme, na moju tvorbu je potrebných množstvo obrábacích strojov – rezačky, cirkulárky, frézky, brúsky a ďalšie náradie. Všetko robím sám, nemám žiadneho asistenta a ani iného pomocníka. Mám len svoju vlastnú vybavenú dielničku a tam vznikajú všetky diela.
Viete vopred, ako bude dielo vyzerať alebo sa spoliehate na múzu?
– Mnohí si myslia, že umelca kopne múza, dostane nápad a niečo vytvorí. Ja tomu neverím, múza podľa mňa neexistuje. V mojej tvorbe je všetko o systematickej práci. Keď dielo vytváram, postupne sa mi ukazuje spôsob, ako realizovať ďalší krok. Ide o určitú kontinuitu nápadov. Som človek, ktorý je stále „naštartovaný.“
Čo to znamená?
– Všetky nápady a myšlienky sa snažím ihneď zachytiť, preto mám rozpracovaných viacero diel. Aby som nezabudol, mnohé veci si značím. Nie ku všetkému sa vrátim, preto niektoré čakajú na realizáciu dakde v šuplíku. Problémom každého tvoriaceho človeka je čas, preto sa nepodarí všetky nápady zrealizovať. V takom prípade dokončím tie najpodstatnejšie.
Spomínate čas. Koľko trvá vytvorenie jedného diela?
– Nie každé sa dá realizovať na „jeden šup.“ Niektoré veci potrebujú dozrieť a k mnohým dielam sa vraciam aj po dlhšom čase. No sú aj také, ktoré dokončím pomerne rýchlo. Stáva sa, že robím na viacerých naraz. Nedá sa totiž stále pracovať s cirkulárkou alebo frézovať. Telo a ruky si musia aj oddýchnuť. Preto to striedam napríklad s maľovaním. Neviem presne povedať, koľko vznikajú jednotlivé diela, ale určite ide o desiatky a pri tých zložitejších o stovky hodín. Väčšinu času trávim vonku, ateliér mám v exteriéri kvôli zvyškom dreva, hluku a prašnosti. Snažím sa tiež prispôsobovať ročným obdobiam. V zime robím viac komornejších vecí v dielničke.
Ste vášnivým turistom a všeobecne je o vás známe, že organizujete nevšedné výstavy s názvom Vernisáže z hôr. O čo presne ide?
– Aby sa diela ešte viac „nadýchli,“ dávam im nový priestor. Chcem ich aspoň na chvíľu vrátiť na miesto, odkiaľ sú materiály, z ktorých boli vyrobené. Takéto vernisáže robím už takmer dvadsať rokov. Niekedy sám, ale aj za pomoci kamarátov vynesieme obrazy do Nízkych, prípadne Vysokých Tatier, Slovenského rudohoria, pod Kráľovu hoľu alebo kdekoľvek, kde sa mi páči. Tam ich uložíme a každý, kto v ten deň prechádza okolo, sa môže pristaviť, pozrieť si ich, podebatovať so mnou a trošku si spestriť pobyt v prírode. Takýmto spôsobom obraz ešte viac vynikne. Inštalácia je však chvíľková. Prostredníctvom sociálnych sietí dám vopred vedieť, kde sa budem nachádzať a kto má záujem, môže sa prísť pozrieť. Takto sa snažím turistom spríjemniť deň. Urobím si rozsiahlu fotodokumentáciu pre vlastnú potrebu, zbalím sa a idem aj s obrazmi dole. Spomínam si, že som mal výstavu pod Kráľovou hoľou a okoloidúci si mohli pozrieť štyridsať alebo päťdesiat diel. Takéto vernisáže v horách realizujem predovšetkým v zime.
Aké sú reakcie turistov a okoloidúcich?
– Reakcie sú vždy pozitívne. Ešte som sa nikdy nestretol so žiadnou negatívnou emóciou alebo momentom, že by takáto výstava niekomu prekážala. Samozrejme, nikomu nič nevnucujem, robím to tak, aby som nezavadzal niekde na turistickom chodníku. Vždy som mimo cesty a kto chce, ten sa pri mne pristaví. Ide naozaj len o spestrenie pre ľudí, ktorí sú práve v našich krásnych horách.
A prečo tieto výstavy organizujete najmä v zime?
– Diela najlepšie vyniknú na snehu. Pamätám si, ako som šiel na Veľkú Vápenicu, pričom napadli asi dva metre čerstvého snehu. Bola to skutočná nádhera. Snažím sa chodiť práve vtedy, keď napadne čerstvý sneh a nikde nie sú stopy. Vtedy hovorím, že je galéria čerstvo vymaľovaná. V zime mám navyše väčší pokoj, pretože je menšia frekvencia turistov, a to mi vyhovuje. Keby som sa postavil dakde na chodník, kde prejde tisíc ľudí, nebolo by to ono. Aj umenie potrebuje určitý pokoj a intimitu. Niektorí, keď vidia fotografie obrazov v snehu povedia, že ide o fotomontáž alebo sú snímky robené v nejakom počítačovom programe. Pritom ja takéto programy ani neviem používať. Všetko je autentické a reálne. Pre mňa je toto životná filozofia. Žijem v prírode a so svojím psíkom malamutom sa túlam po horách, pričom je to pre mňa istý druh relaxu. Som najmä zimný turista, nebaví ma chodiť tam, kde sú davy ľudí.
Spomínate viaceré zaujímavé turistické ciele. Ktoré sú vaše najobľúbenejšie?
– Mám rád spomínanú Veľkú Vápenicu, pretože je málo frekventovaná. Akurát si človek v zime nemá veľmi kde oddýchnuť. Takže keď príde fujavica, máte čo robiť. Preto využívam neďalekú útulňu Andrejcová. Chodím tam najmä cez týždeň, keď nestretnem takmer nikoho. Zložím sa, nainštalujem obrazy v okolí, pofotím ich a idem naspäť. Ale obľúbené mám i ďalšie lokality, slovenská príroda je skutočne nádherná.
Vráťme sa ešte v závere k vašej výstave na hrade Ľupča. Čo pre vás znamená prezentovať svoje diela na takomto mieste?
– Keď sa človek vráti niekoľko storočí späť, predstaví si panovníkov, ktorí v tom čase na hrade žili. Na tomto mieste dýcha história na každom kroku. Navyše ide o pekný a obnovený priestor a dá sa povedať, že estetika hradu a histórie má istým spôsobom inšpiruje. Som rád, že môžem vystavovať práve na tomto mieste, je to určite lepšie ako v bežnej galérii. Pre mňa bola výstava na hrade Ľupča výzvou a teší ma, že sa ju podarilo zrealizovať. Zároveň ide o novú skúsenosť. Už som vystavoval v hoteli pod trenčianskym hradom alebo v galérii pri zrúcanine hradu Divín. Ale takto priamo v útrobách stredovekej pamiatky ešte nie. Verím, že každý návštevník si z výstavy na hrade Ľupča niečo pekné a možno aj inšpiratívne odnesie.
