V novodobej histórii Železiarní Podbrezová zamestnanci, ktorí odpracovali tridsať rokov vo firme, dostávajú hodinky za vernosť. Má ich už aj Ján BARTOŠ z dopravy.
„Je to už 42 rokov, čo som prišiel do Podbrezovej. Bol som zamestnaný pôvodne v Dubovej. Šiel som na vojnu a tam ma oslovili, či nechcem absolvovať základnú vojenskú službu vo Švermovych železiarňach. Samozrejme, že som na to pristal,“ spomína Ján Bartoš na svoje začiatky v Podbrezovej. Bolo to 9. apríla 1975, keď prišiel do fabriky.
„Od nástupu som celý čas v koľajovej doprave. Začínal som ako posunovač a vedúcim posunovačom som už azda tridsať rokov. Vtedy bolo tak, že sme museli poznať celú fabriku. Chodili sme po celom závode, potom sme robili skúšky a ako chlapi odchádzali do penzie, postupne ich tí mladší nahrádzali. Ja mám na starosti riadiť posun koľajových vozidiel. Keď som začínal boli traja posunovači, vedúci strojník a pomocník. Vtedy boli parné mašiny. V robote bolo aj veselo, ale povinnosti sa plnili s rešpektom. Mali sme BSP a to nás zaväzovalo plniť si určité povinnosti, ale boli aj kolektívne podujatia, na ktorých bolo veselo. Chodili sme na brigády, tam sme zarobili peniaze pre kolektív a potom sme šli napríklad na výlet alebo urobili guľáš, atď…,“ hovorí J. Bartoš.
„Oženil som sa, potreboval som byt, železiarne mi ho pridelili v Brezne. Dali nám mladomanželskú pôžičku a to nám na začiatku veľmi pomohlo,“ hovorí pán Bartoš. „Boli to iné časy. Dnes je síce všetko viac pretechnizované, ale vtedy bola medzi ľuďmi väčšia úprimnosť, boli k sebe milší, kamarátskejší a možno aj prajnejší ako teraz.
Nehovorím, že dnes sme nie dobrý kolektív. Je tu výborný kolektív, ale už cítim tú vekovú bariéru. Je tu veľa mládeže a tá má už iné myslenie ako my, starší. Aj dnes sú spoločenské akcie, ale ja už na ne nechodím. Mladí sa zabávajú úplne inak, ako sme boli zvyknutí my.
Aj k práci majú niektorí už iný vzťah. To spoznáte hneď ako príde okukávať pracovisko, či sa mu chce robiť alebo zdupká. Obyčajne sa zľakne, že naša práca je náročná najmä tým, že sa pohybujeme stále vonku. Či svieti slnko, prší, mrzne, my sme vonku. Pamätám si časy, keď sme sa v zime museli po kolená brodiť v snehu… A toto mladých odrádza. Ale sú aj takí, ktorým sa robiť chce a baví ich to,“ hovorí pán Bartoš.
Pán Ján Bartoš robí v dvanásťhodinových pracovných zmenách a svoj voľný čas, ako hovorí, venuje predovšetkým svojim šiestim vnúčatám. Sú vo veku od dvoch do dvadsaťjeden rokov, a tak aj ich záujmy sú rôznorodé. Rád si sadá k počítaču, ale má rad aj športové prenosy. S rodinou chodia na chatu, do prírody a s manželkou, ktorá mimochodom tiež pracovala v Podbrezovej v novom závode ako žeriavnička a dnes je už v dôchodku, si radi spoločne pozrú nejaký dobrý film, ale najviac sa tešia prítomnosti svojich vnúčat.
Ján Bartoš už onedlho odíde do starobného dôchodku, a tak nás zaujímalo, keby sa všetko vrátilo späť, či by opäť volil Podbrezovú a zároveň, čo by odporúčal tým mladým, ktorí majú celý život pred sebou. „Nikdy som neoľutoval svoje rozhodnutie a opäť by som si zvolil to isté. A tým mladým by som radil staviť na istoty a tie v Železiarňach Podbrezová bezpochyby sú.“
