(Podbrezová, 1942, v pôvodnom znení)
Klebetníci sú obávaní a nebezpeční ľudia. O každom dačo vedia. Z pravdivej muchy urobia šikovnosťou a intrikami známeho klebetného slona. Však nie sú to len naše drahé ženy, nie, i mužovia sú tejto nectnosti s náruživosťou oddaní. Sú to najviac takí mužovia, ktorí majú príliš veľa voľného času, ktorí nie sú dostatočne zamestnaní a ktorí svojú energiu ušetrenú pri nečinnosti v práci, menia na klebety. Častým zjavom sú bohužiaľ – klebety v kanceláriach. Klebetníci dajú sa raz do toho, raz do onoho kolegu. Šikovne sa ho opytujú po jeho príbuzných, po jeho bývalom zamestnaní, po jeho záľubách a iných veciach a keď im, nič netušiac, odpovedá, dodáva im tento poľutovaniahodný človek takto ešte aj sám „materiál“ pre ich klebety. A potom to začína: „Už ste počuli…?“ Ľavina klebiet dá sa do pohybu. Jej výsledok je, že nielen práca klebetníkov zostane ležať nevybavená, ale že sa poriadnemu človekovi často práca celkom zprotivívuje. Preto by mal každý z nás energicky vystupovať proti klebetám v závode. Takéto klebety brzdia výkon, sú nehodné pre čestného spolupracovníka a okrem toho, milý spolupracovník – keď dnes trafia iného, môžu už zajtra trafiť seba samého.
