(Podbrezová, 1941)
Začiatkom tohto storočia boli podbrezovskí robotníci prijímaní do závodu z najbližšieho okolia v celkom útlom veku už po dokončení ich dvanásteho roku. Prijímanie robotníka dialo sa ceremoniálne, a to obyčajne tým spôsobom, že inšpektor alebo inžinier zavolal si nastupujúceho chlapca a dal mu ponaučenie pred nastúpením jeho služby, ako sa má chovať, koho má počúvať a ako má titulovať svojich predstavených, Titul inšpektora alebo inžiniera bol bud‘ „pán veľkomožný„
alebo „pán oberinžinier„, kdežto robotníka volal jeho predstavený jednoducho jeho krstným menom „Jano“, alebo „Jožo“ a bolo mu úplne jedno, či zavolal staršieho, alebo mladšieho robotníka. Predstavený bol neobmedzeným pánom robotníka, pracujúceho v jeho oddelení, takže medzi úradnictvom a robotníctvom sa vyvinulo kastovnictvo. Mladí robotníci po určitých služobných rokoch stali sa členmi Bratskej pokladnice a týmto boli súčasne už poistení pre prípad invalidity alebo smrti. Takýto robotník sa nazýval „kráľovským“.
Je charakteristické, ako sa táto výhoda v celom okolí Podbrezovej oceňovala. Keď sa mladý robotník mieni! ženiť, prvou otázkou rodičov nevesty bolo, či je už „kráľovským,“ ináč nevestu nedostal. Robotník. ktorý už bol v Bratskej pokladnici poistený pre prípad invalidity, sa obvykle v závode usadzoval a konal v tomto prácu až do jeho penzionovania. Bol to robotník, s ktorým sa mohlo počítať na trvalo v závode. Prevažná časť robotníkov z ďalšieho okolia bola umiestená v robotníckych kasárňach v takzvaných „šalandách“ a nedostávala sa k svojim rodinám do svojich obcí len na výročité sviatky a to na Vianoce, na Veľkú noc a na Turíce. Svoje dovolenky si vybrali pravidelne na jar, keď mali letné práce, alebo na jeseň, keď museli pre svoju rodinu chystať potrebné drevo. Robotnícke výplaty v železiarňach boly vždy,týždenne, a to vždy v sobotu. Deň pred výplatou navštívily robotníkov, ktorí bývali v šalandách ich manželky, ktoré obyčajne priniesly so sebou živobytie pre robotníka na ďalší týždeň a odníesly sebou týždennú mzdu, ktorú robotník zarobil.
Tento deň bolo v Podbrezovej večer obyčajne veselo. Závodná hudba hrala v hostinci zadarmo a bola obyčajne z toho tanečná zábava, Na druhý deň odcestovaly manželky zase do svojich obcí a robotník začal svoju každodennú prácu v závode a očakával ďalšiu sobotu, alebo niektorý z väčších sviatkov, kedy mal príležitosť sám odcestovať do svojej dedinky a pozrieť sa na svoj domček a rodinu.
Hlava rodiny žila takto vždy dlhšiu dobu úplne odlúčene od svojej rodiny a svojej domácnosti, o výchovu sa staraly najviac ženy. Ale úkolom manželky robotníka bolo tiež starať sa o výživu manžela, čo robily tým spôsobom, že z okolitých obcí dochádzali týždenne alebo dvojtýždenne furmani s povozmi a donášaly robotníkom potraviny, ktoré potreboval manžel na výživu a z ktorých si v šalande sám navaril obed (múku, zemiaky, maslo, tvaroh, slaninu, aj čistú bielizeň a trocha hriateho). Takto žil náš robotník až po svetovú vojnu.
Vybrali sme z archívu
