Dychová hudba Železiarne Podbrezová tento rok oslavuje 180. výročie a patrí medzi najstaršie dychovky nielen na Slovensku, ale pravdepodobne aj v strednej Európe. Čitateľská súťaž odštartovala na začiatku roka, kedy sme vám v každom čísle Podbrezovana približovali život nášho hudobného telesa. Okrem toho ste mohli súťažiť o zaujímavé ceny. Toto kolo bude posledným, kedy budete mať šancu zapojiť sa do súťaže. V nasledujúcom čísle vyžrebujeme absolútneho víťaza čitateľskej súťaže a budeme žrebovať zo všetkých, ktorí sa do súťaže od jej začiatku zapojili. V aktuálnom, poslednom, súťažnom kole sa v retrospektíve vrátime k hlavným bodom 180-ročného pôsobenia našej dychovky. Pevne veríme, že sa vám čitateľská súťaž páčila, že sme vám priniesli mnoho zaujímavých informácií a že do budúcnosti nám v súťažiach zachováte vašu priazeň.
Začiatky dychovky
Hrončiansky farár Tomáš Hromada zorganizoval v roku 1838 zbierku a spolu s učiteľmi kúpili nástroje pre trinásťčlennú dychovú kapelu. V tom istom roku, ako boli kúpené nástroje, bolo niekoľko nástrojov aj darovaných a vznikla dychová hudba. Dychovka popri cirkevných slávnostiach nechýbala pri významných udalostiach, štátnych i železiarskych oslavách a sprevádzala aj robotnícke divadlo.
Začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia sa popri hrončianskej dychovej hudbe v železiarňach ozývali tóny ďalšieho hudobného telesa, ktoré bolo v Moštenici a viedol ho tamojší šafár. Moštenická hudba hrávala spolu s domácou dychovkou v Hronci pri robotníckom divadle a po zrušení hámra sa zlúčila s hrončianskou dychovkou.
Po prechode správy železiarní z Hronca do Podbrezovej, prešla sem aj hudba. Vytvorené tu boli dve hudobné telesá, a to dychová hudba a koncertné teleso s komplexným dychovým a sláčikovým obsadením. Pričinil sa o to kapelník Antonín Kríž z Moravy v roku 1892, ktorý zo zvyškov moštenickej a hrončianskej hudby vytvoril podbrezovskú hudbu. Do Podbrezovej zlákal aj ďalších českých muzikantov.
Medzivojnové obdobie
V rokoch 1917 – 1918 sa opakovane hybnou silou národného prebudenia v obvode erárnych železiarní stali robotníci, ktorí sa hlásili so slovenským divadlom. Prvým povojnovým kapelníkom bol Chvapil. Od januára 1922 bol vymenovaný za nového kapelníka Karol Hübner a od marca 1923 mal Václav Prokop na starosti vedenie dychovej hudby pri pochodoch. Podbrezovské železiarne mali odrazu tri dychové hudby a jedno koncertné teleso. V Tisovci bola dychová hudba od roku 1892, druhá bola v Podbrezovej a tretia sa čoskoro utvorila v Hronci, nakoľko Hrončania ťažko znášali, že pôvodná hudba sa kedysi odsťahovala do Podbrezovej.
Stanovy z roku 1921 sa opierali o starý systém povinných zrážok zo mzdy na hudbu. Pod vplyvom neustále sa zhoršujúcich životných podmienok sa ako prví ozvali robotníci v Hronci. Neboli spokojní, že kedysi prišli o hudbu, o ktorej činnosti rozhoduje správa železiarní za robotnícke peniaze. Vyvolali hnutie za zrušenie zrážok a za ušetrené peniaze kúpili nástroje pre vlastnú, opäť hrončiansku, hudbu.
Zrážkový systém príspevkov na hudbu od všetkých zamestnancov bol zrušený v roku 1925. Dychová hudba sa ďalej udržiavala z vlastných finančných príjmov. Zhoršilo to síce jej podmienky, ale neznamenalo zánik hudobného života. Práve naopak, popri dychovej hudbe a orchestrálnom telese vznikol robotnícky tamburášsky zbor a úradnícky spevokol Slovan. V Podbrezovej tak existovali až štyri hudobné telesá, ktoré sa venovali hudbe a spevu na amatérskej úrovni.
Po dvojnásobnom pokuse sa správe železiarní od roku 1937 podarilo na základe dobrovoľnosti opäť obnoviť príspevky na hudbu, ale prihlásilo sa len okolo 350 úradníkov a 180 robotníkov. V uvedenom roku viedol orchestrálne teleso a dychovú hudbu Karol Hübner.
Dychovka počas vojny
V období druhej svetovej vojny nemecké vedenie podbrezovských železiarní nemalo záujem o podporu hudby a rapídne sa znížil počet hudobníkov. Mnoho Čechov totiž z Podbrezovej odišlo, čo sťažilo jej činnosť. V polovici roku 1939 už prispievalo do hudobného fondu len 311 úradníkov a 129 robotníkov, čo nestačilo na pokrytie nákladov.
V roku 1943 sa objavil v novinách inzerát o prijímaní hudobníkov do zamestnania. Keď sa prihlásili potenciálni uchádzači, nemecká správa ich odmietla. Spevokol Slovan bol členom úradne povoleného ústredia Zväzu slovenských speváckych zborov v Martine, nehrozil mu zákaz, ako mnohým speváckym zborom na Slovensku. Napriek tomu jeho činnosť sústavne upadala a vystupoval len občas, aj to s veľkými problémami.
Po vojne dostal Václav Prokop za úlohu spojiť zostatky hrončianskej a podbrezovskej hudby a venovať sa mladému dorastu. Nanovo boli vypracované stanovy hudby, podľa ktorých bol stanovený mesačný dobrovoľný príspevok každého zamestnanca 3 Kčs. Na posilnenie hudobnej činnosti boli prijatí mladí absolventi konzervatória, ktorí mali za úlohu viesť závodnú hudobnú školu, salónny orchester a sláčikové kvarteto.
Povojnové roky až po súčasnosť
V roku 1946 prebral taktovku Vladimír Štubňa. Skúšky boli dvakrát týždenne. Štubňa sa po dvoch rokoch nechal zlákať do orchestra Gustáva Broma, ale koncom roku 1948 sa vrátil, aby sa venoval doplneniu stavu hudobníkov i nástrojov. Vytvoril aj zmiešaný spevokol, ale jeho činnosť bola krátkodobá.
K zásadnej zmene v dychovej hudbe došlo po utvorení závodného klubu ROH a príchode bývalého vojenského dirigenta Ľudovíta Adamčíka v lete roku 1950. Adamčík bol uvoľnený z armády a hneď po svojom príchode začal budovať dve hudobné telesá, ako to bolo niekedy – dychovú hudbu a koncertné teleso s kompletným dychovým a sláčikovým obsadením.
V polovici roku 1951 sa začali usporadúvať pravidelné koncerty v dome pracujúcich a neskôr aj v okolitých obciach. Koncerty boli bez vstupného. Príchod kvalifikovaných hudobníkov a svedomitá príprava repertoáru priniesli prvé úspechy už v roku 1952 na okresnej, krajskej a celoštátnej prehliadke v Bratislave a o rok v Prešove.
V ďalších rokoch pokračovala hudba s rovnakým zanietením, koncerty boli usporadúvané doma i vonku. Každoročne boli prijímaní noví mladí adepti z radov učňovskej mládeže. Bola dokončená prístavba hudobnej školy a boli získané nové priestory. Mnohí z mladých hudobníkov začali študovať popri zamestnaní.
Zásluhou Ľudovíta Adamčíka vzniklo v Podbrezovej veľké hudobné stredisko s bohatou činnosťou, ktoré odchovalo v rokoch 1951 – 1964 desiatky mladých hudobníkov. Bol tu veľmi čulý koncertný život, chodievalo sa na prehliadky, a tým sa hudobný život v Podbrezovej dostal do povedomia hudobných odborníkov i verejnosti. Bolo to jedno z najbohatších a najplodnejších období závodnej hudby. Hudobný život v Podbrezovej však poznačila smrť kapelníka Adamčíka, ktorý zomrel v roku 1964.
Po jeho smrti prevzal taktovku vynikajúci klarinetista Alojz Šikula. Dychovku viedol v rokoch 1964 až 1972 a rovnako ako jeho predchodca, aj on sa príkladne a intenzívne venoval výchove mladých. Po ôsmich rokoch ho vystriedal Alfred Šebesta (1972 – 1980), ktorý zápasil s problémami v dychovej hudbe, kde počet hráčov prudko poklesol. Dychovku potom nakrátko prebral Imrich Gažovič (1980 – 1983). Po jeho náhlom odchode prevzal taktovku Peter Zaoral.
Od roku 1997 do roku 2002 viedol dychový orchester kapelník Pavol Šianský. Od septembra 2002 do septembra 2003 bol kapelníkom Pavol Machajdík. Do septembra 2011 bol dirigentom bývalý hlavný dirigent Posádkovej hudby Banská Bystrica Jozef Kráľ. Od októbra 2011 do septembra 2013 bol dirigentom orchestra opäť Pavel Šianský, následne Richard Bunda. V súčasnej dobe, od októbra 2016, je dirigentom orchestra Ján Jenča.
Otázka č. 20: V ktorých rokoch pôsobil v Dychovej hudbe Železiarne Podbrezová dirigent Ľudovít Adamčík?
Správnu odpoveď posielajte do redakcie Podbrezovan do desiatich dní od vydania. Nezabudnite uviesť kontakt.
