V súčasnosti na trhu práce k žiadaným patrí aj profesia rušňovodiča. Nielen o tom, čo všetko sa skrýva za touto profesiou, sme sa rozprávali s dlhoročným zamestnancom železničnej dopravy Železiarní Podbrezová, rušňovodičom Ľubomírom Klementom:
Čím vás práca zaujala a ako ste sa k nej dostali?
-Vždy ma zaujímali stroje, a tak som sa rozhodol pre štúdium v Miestnom odlúčenom pracovisku ŠŽ, ktoré sídlilo v dnešnom Dome športu ŽP. Po troch rokoch som získal preukaz mechanika strojov a zariadení a začal pracovať v železiarňach v železničnej doprave. Dva roky som robil v dielňach, no viac ma to ťahalo do železničnej prevádzky. Prihlásil som sa na rušňovodičský kurz a po praktickom zaučení a skúškach som získal Preukaz na vedenie hnacieho železničného vozidla a následne preukaz na vedenie železničných žeriavov. Ďalších osemnásť rokov som robil striedača na lokomotívach, žeriave a výhybkárskych stanovištiach. Nakoniec som bol zaradený do zmeny, kde pracujem doteraz v profesiách rušňovodič a žeriavnik koľajového žeriavu.
Spomínate si ešte na tých, ktorí vás remeslu zaúčali?
-Boli to rušňovodiči s dlhoročnou praxou, ako Ján Štulajter, Leopold Schwarcbacher, Miroslav Schwarzbacher, Vladimír Molčan a ďalší. Dnes si už užívajú zaslúžený dôchodok a v ich pozícii som teraz ja. Zaúčal som už asi desať mladých záujemcov.
Ako začína vaša zmena a čo sa denne skrýva za prácou rušňovodiča?
-Tak, ako letec, či vodič. Pred začiatkom zmeny musím zvonku skontrolovať stav rušňa – či mám dostatok vody, nafty, oleja, v akom stave sú brzdy… Potom nastúpim do kabíny, kde skontrolujem funkčnosť vysielačky, odbrzdím a ideme s posunovačmi tam, kde nás nasmeruje vedúci posunu. Čo sa týka najazdených kilometrov, denne na trase od Železničnej stanice v Podbrezovej po nový závod Železiarní Podbrezová na Piesku (vzdušná vzdialenosť je asi päť kilometrov) sa otočíme niekoľkokrát. Celková dĺžka všetkých koľají železničnej vlečky ŽP a.s. je 24 kilometrov. Za jednu zmenu najazdíme niekedy 50, inokedy 30 kilometrov. V pravidelných obsluhách 4 x denne zatláčame vagóny odovzdávkovou koľajou po výhybkárske stanovište Železníc SR v Podbrezovej, prípadne preberáme vagóny, ktoré smerujú do železiarní. Závisí to od toho, koľko vagónov príde a koľko vyexpedujeme. Pohybujeme sa 20 kilometrovou rýchlosťou v prípade, keď vagóny tlačíme alebo 30 kilometrovou, keď ich ťaháme.
Jazdíte po vnútropodnikovej vlečke. Čo sa za tých štyridsať rokov zmenilo?
-Ubehlo už veľa rokov, ako sme jazdili na lokomotívach pre úzkorozchodné trate, alebo na parných pre trate s normálnych rozchodom. Začínal som na parných lokomotívach, prvá bola T9. V osemdesiatych rokoch ich vystriedali diesel hydraulické a dnes jazdíme na diesel elektrických lokomotívach. Jazdil som asi na desiatich typoch a v súčasnosti najradšej obsluhujem lokomotívu T448. Je citlivejšia na ovládanie, s dobrým výkonom a spoľahlivosťou. Pri porovnaní pohonu kedysi a dnes, z tých najpodstatnejších rozdielov bol prievan v kabíne strojvodiča, sadze… Dnes na nových rušňoch bývajú kabíny a riadenie stroja moderne vybavené a nechýba v nich klimatizácia. Naše lokomotívy boli vyrobené v osemdesiatych rokoch 20. storočia a pracovisko rušňovodiča a ovládanie tomu zodpovedá. V posledných desiatich rokoch sú vybavené vysielačkami, ktoré sú prepojené s posunovačmi a majstrom. Práca je pri ich používaní oveľa bezpečnejšia.
Aké vlastnosti musí mať rušňovodič?
-Dobrý rušňovodič musí mať v prvom rade záujem o robotu, znalosti a prax, musí byť neustále pozorný a zodpovedný, nesmie sa dať ničím rozptyľovať. Dôležitá je však dobrá spolupráca s vedúcim posunu, posunovačom a výhybkármi a v našom prípade znamená bezpečnú prevádzku.
Vaša práca, to je neustále prekonávanie teplotných rozdielov. Ako to zvládate?
-Už som spomenul, že moderné stroje majú klimatizáciu – naše len ventilátor. V horúcich letných dňoch veľmi nepomôže, preto mám radšej zimu, keď si môžem teplotu v kabíne regulovať sám.
Podelíte sa s nami o zážitok, na ktorý nikdy nezabudnete?
-Tých zážitkov je veľa, úsmevných i s tragickejším podtextom. Nachádzame sa v prírode, takže k tým úsmevným patrí stretnutie sa s lesnou zverou, hlavne na trase na nový závod, či už sú to líšky, srny… Pozornosť musíme vždy zbystriť na železničnom a cestnom priecestí na Štiavničke. Bola to veľmi kritická oblasť, ale po zabezpečení rampami je to bezpečnejšie, hoci v začiatkoch boli jedinci, ktorí svojvoľne rampy zdvíhali. Z tých zlých situácií, ale so šťastným koncom, si spomínam na obdobie výstavby nového závodu, kedy mal nemecký vodič osobného automobilu kolíziu s našou súpravou a mal šťastie, nakoľko nárazník vagóna tesne minul jeho hruď. Auto však bolo rozbité.
V podbrezovských železiarňach, čo sa týka rodovej línie, ste druhou generáciou. Môžete nám spojitosť vašej rodiny so železiarňami priblížiť?
-Dvadsaťpäť rokov odrobil pri valcovacej trati vo valcovni plechov môj otec. Ja robím v železiarňach, nerátajúc vyučenie, štyridsať rokov a moja manželka pracuje v odbore riadenia kvality na koľajovej váhe. Náš syn Jaroslav, absolvoval SOUH odbor mechanik strojov a zariadení, urobil si maturitu a odrobil v železiarňach dvadsať rokov. Adam, môj vnuk, práve končí prvý ročník v SSOŠH ŽP v odbore mechanik mechatronik.
Vplyv profesie na vaše súkromie?
-Mám za sebou jednozmennú, až štvorzmennú prevádzku. V súčasnosti robíme v dvanásťhodinovom pracovnom cykle. Tomu samozrejme podriaďujeme aj rodinný život. Bývame v Brezne, kde sme v osemdesiatych rokoch dostali družstevno-stabilizačný byt. Počas voľna si celá rodina rada zalyžuje. Uprednostňujeme zjazdovky na Táľoch, kde to máme najradšej a zároveň môžeme využiť aj zamestnanecké zľavy. Okrem toho radi plávame a oddychujeme v Lopeji, kde máme chatku. Mojou veľkou záľubou sú makety lokomotív. Prvé modely do zbierky mi darovala rodina a kolegovia pri životnom jubileu.