Ľudovít Lacuška je známy fotograf z Podbrezovej. Dlhé roky pracoval ako predák v oceliarni na zariadení plynulého odlievania. Ako sám hovorí, svojej záľube venuje mnoho času a neustále sa snaží učiť nové veci.
V rozhovore nám povedal viac o svojich začiatkoch, neustálom napredovaní a aj o Fotoklube Granus, ktorého je predsedom.
O vás je známe, že sa fotografovaniu venujete dlhé roky. Kedy ste objavili čaro záberov?
– S fotografiou som sa zoznámil už ako chlapec. Základy mi dal sused. Zatiahol ma do jej tajov a naučil ma, ako všetko funguje. Mňa to ihneď oslovilo. Keď som bol piatak, dostal som prvý fotoaparát – ruskú Čajku. Robila 72 záberov a nielen čiernobielych. Okrem fotenia som sa už v mladosti venoval aj vyvolávaniu filmov.
Fotografovanie ale nebolo také rozšírené ako dnes. Ako ste vedeli o technike, vyvolávaní fotiek a celkovo krokoch, ktoré s týmto koníčkom súviseli?
– Kupoval som si literatúru a vzdelával sa. A robím tak doteraz. V tej dobe nás fotografov nebolo veľa, preto som filmy vyvolával aj pre známych a poskytoval im takéto služby. Keď som prišiel na Strednú odbornú školu v Košiciach, založili sme fotokrúžok. Všetci členovia sme sa učili, posúvali a vzájomne sa inšpirovali. Zároveň sme skúšali nové veci, napríklad vyvolať farebnú fotografiu. Bolo to náročné, pričom výsledok bol neistý. Navyše, všetko bolo zdĺhavé.
Čo bolo potom?
– Začal som pracovať v Železiarňach Podbrezová. Mohol som si dovoliť kúpiť svoju prvú zrkadlovku Prakticu. Zároveň som si zriadil fotokomoru na vyvolávanie fotografií. Po rokoch som prešiel na diapozitívy. Všetko sa vyvíjalo postupne a láska k foteniu u mňa naďalej kvitla. Zároveň sa mi otvárali ďalšie možnosti, keďže technika neustále napredovala.
Poďme k súčasnosti, čo najradšej fotíte?
– Najradšej fotím akčné športy – napríklad autokros a motokros, ale aj prírodu. Moje portfólio je však pomerne široké. Najnovšie som sa začal venovať záberom z dronu, čiže pohľadom z vtáčej perspektívy. Je to zasa niečo iné a otvorili sa mi tak nové možnosti. Napríklad, nedávno som fotil bývalú nemocnicu v Podbrezovej, ktorá bola v týchto dňoch zbúraná. Venujem sa aj tvorbe videí. Pre zaujímavosť, portréty ma nikdy príliš neoslovili.
Hovoríte o drone, čo je skôr „hračka“ pre mladých. Ako ste sa k nemu dostali?
– Priznám sa, nikdy som nečakal, že ma dron tak chytí. Poškuľoval som po rôznych záberoch, veľa som čítal a zisťoval. Na základe recenzií som si následne vybral konkrétny typ drona a zakúpil si ho. Vidím, že fotky skutočne stoja za to. Mám ho od jari tohto roka a úplne som mu „podľahol.“
Vy ste v tomto roku odišli do dôchodku, čiže na fotenie máte aj viac času…
– Samozrejme. Aj som na to čakal, takže sa môžem svojmu koníčku naplno venovať. Keď som bol v práci, nemal som, pochopiteľne, toľko priestoru. Dnes je situácia iná a využívam každú možnosť na fotenie. Dakedy mám aj „hluché“ obdobie, keď fotím menej. No viac času ako samotné zbieranie záberov mi zaberie úprava fotiek. Keď máte vybrať z toho množstva tie najlepšie, nie je to jednoduché.
Čo by mal spĺňať dobrý fotograf?
– Nevyhnutná je trpezlivosť. Zároveň musí mať v hlave, čo vlastne chce odfotiť, akým spôsobom, z akého uhla a podobne. Dobrá fotografia sa dá urobiť aj nie najkvalitnejším fotoaparátom. Mal by tiež rozoznať, kedy odfotiť, akú clonu použiť, akú kompozíciu, svetlo a mnohé ďalšie. Ako všetky oblasti, aj fotografia sa vyvíja, preto je dôležité vzdelávať sa, čítať, študovať a objavovať nové veci.
Takže to je aj váš prípad?
– Určite. Ako som spomínal, za tie roky som naštudoval množstvo literatúry. Už ako chlapec som si kupoval časopisy a knihy a veľa čítal. Literatúry mám doma veľa. Keď som vstupoval do podbrezovského Fotoklubu Granus, nemal som všetko „v malíčku.“ Rok som sa pozorne venoval štúdiu. Aj dnes neustále objavujem, čítam o nových technikách, navštívil som aj niekoľko workshopov. Človek sa musí neustále posúvať a nezakrpatieť.
Spomínali ste prírodu. Ktoré obdobie je pre fotografa najideálnejšie?
– Jeseň je najfotogenickejšia, lebo hrá všetkými farbami. Ale príroda je všade krásna. Spolu s priateľmi a kolegami organizujeme celodenné fotovýlety po Slovensku. Musím povedať, že naša krajina je dokonale fotogenická. Neustále hľadáme tipy a ak niečo objavíme alebo máme nápad, vyrážame fotiť.
Máte obľúbeného fotografa?
– Je ich viac a fotia rôzne žánre. Zároveň od nich čerpám inšpiráciu a snažím sa vziať si niečo z ich tvorby. Keď ma osloví nejaká snímka, niekedy ju skúšam napodobniť. Tým ale nemyslím, že ju okopírujem a urobím rovnakú.
Spomínali ste Fotoklub Granus Podbrezová, ktorého ste predsedom. Ako by ste zhodnotili jeho súčasné fungovanie?
– Dnes máme pätnásť členov. Môžu sa k nám pridať aj ďalší. Každý rok prijímame minimálne dvoch. Adept by mal vedieť robiť kvalitné a zaujímavé zábery, musí nám prezentovať svoju tvorbu, povedať, čo vie o fotení, akým témam sa venuje a podobne. Následne členovia odsúhlasia jeho členstvo.
Váš klub je aktívny vo viacerých sférach…
– V našom klube je najdôležitejšia komunikácia. Vzájomne si radíme, často organizujeme spontánne výlety, napríklad do prírody. Každý rok máme v Podbrezovej výstavu, ktorá prebieha aj v týchto dňoch na lavici ponad železnicu, smerom na sídlisko Kolkáreň. Sme priatelia, vždy si ochotne pomôžeme, pretože nie každý všetko vie. A o tom to celé je. Radi by sme naše rady ešte viac rozšírili, ale nie každý potenciálny člen je aktívny alebo robí kvalitné zábery. Vyhrali sme tiež viaceré súťaže a aj v súčasnosti sa zapájame, aj keď už v menšej miere.
Vaše technické vybavenie je bohaté. Čiže asi to nie je ľahké vybehnúť na kopec a fotiť…
– Beriem so sebou ťažký batoh, v ktorom mám všetko potrebné. V súčasnosti mám niekoľko zrkadloviek, mnoho objektívov a ďalšie príslušenstvo. Ale keď chce človek urobiť dobrý záber a fotenie ho skutočne baví, nehľadí na to, čo má na chrbte, ale rozmýšľa, akú fotografiu urobí. Fotenie je skutočne láska na celý život. Ja som toho živým dôkazom.
Foto: S. Spáč
