Nesúhlasil s verdiktmi, tak začal pískať. Erik Gemzický patrí k najlepším slovenským rozhodcom

Erik Gemzický hovorí, že rozhodca musí mať rešpekt a v prvom rade je nevyhnutné sústrediť sa sám na seba. Foto: archív E. GemzickéhoErik Gemzický je mladý futbalový rozhodca, ktorý píska v našej najvyššej súťaži. Má za sebou množstvo zápasov a pokojne ho môžeme zaradiť k najlepším arbitrom na Slovensku. Erik je absolventom Súkromného gymnázia Železiarne Podbrezová a hoci mal k futbalu blízko ako hráč, športový osud ho nasmeroval inde. Nielen o svojich začiatkoch, ale aj o práci hlavného rozhodcu a o ďalších témach nám ochotne porozprával.

Zalovte v úvode v pamäti. Aké boli vaše rozhodcovské začiatky?

– Všetko sa začalo už v roku 2007, keď som dostal prvý rozhodcovský preukaz. Samotný začiatok kariéry bol trochu úsmevný. Počas týždňa som ako mladý chalan hral zápas za Podbrezovú a s arbitrami stretnutia som sa nepohodol. Jednoducho, mal som iný názor a keď som protestoval proti ich verdiktom, povedali mi, nech si to idem skúsiť. Zobral som ich za slovo a už počas najbližšieho víkendu som viedol duel mládežníkov. 

Tomu sa hovorí bleskurýchla kariéra…

– Práveže nie. Tým, že som bol stále aktívnym hráčom, kariéra rozhodcu nebola až taká raketová. Išiel som krok za krokom, no musím sa priznať, vždy ma lákalo pískať. Už ako mladý chalan som rozhodoval neoficiálne zápasy prípravky a aj iné stretnutia. Bavilo ma to viac a viac. Postupne som viedol duely dorastu a spomínam si i na prvý súboj medzi chlapmi. Išlo o stretnutie Šálková – Jakub v prvej triede Oblastného futbalového zväzu Banská Bystrica.

Ako ste dokázali skĺbiť hráčsku kariéru s rozhodovaním?

– Nebol som ešte úplne rozhodnutý, ktorým smerom sa budem uberať. Súbežne som hral za Podbrezovú i pískal, no ako som dospieval, čoraz viac sa mi kryštalizovalo, že budem rozhodcom. Prišli aj nejaké zranenia, ktoré ma v rozhodovaní iba uisťovali. Snažil som sa napredovať a postupne som sa vypracoval na rozhodcu v oblastnej súťaži a neskôr i v kraji.

Dotiahli ste to až na profesionála a dnes rozhodujete najťažšie zápasy v Niké lige. Ako vnímate našu najvyššiu súťaž?

– Slovenská liga išla o krôčik hore, najmä marketingom a celkovou propagáciou. Musíme si uvedomiť, že v súčasnosti už nie je doba ako kedysi. Ľudia sa v minulosti tešili na zápasy a prichádzali v hojnom počte aj celé rodiny. Dnes máme prakticky všetky najlepšie ligy v televízii a divák je veľmi pohodlný. Pozrite sa na naše štadióny. Za posledné roky pribudli nové, viaceré prešli rekonštrukciou, čiže infraštruktúra sa výrazne zlepšila. No i tak ľudia neprichádzajú v počtoch, v akých by sme si všetci želali. Aj preto je dôležitý marketing, aby sa naša liga dostávala do povedomia a počty fanúšikov na tribúnach rástli. Celkovo sú však Slováci trochu zvláštni. Porovnávame sa s Českou republikou alebo Poľskom, ale tam je návštevnosť na úplne iných číslach.

Aj vy preferujete viac divákov na tribúnach?

– Určite je lepšie, keď je atmosféra vybičovaná a diváci ženú hráčov vpred. Aj rozhodca sa vtiahne do deja a je to úplne iné, ako keď sedí v hľadisku päťsto ľudí. Vtedy aj všetko počujeme, vrátane „múdrych“ rečí, expresívnych slov či vulgarizmov, čo na štadióny rozhodne nepatrí.

Spomínate pokrikovanie na rozhodcov. Vnímate to počas zápasu?

– Klamal by som, ak by som povedal, že nie. No musím tieto pokriky filtrovať a sústrediť sa, čo sa deje na trávniku. Koncentrácia je prvoradá, no určite vnímam aj pokriky na svoju osobu.

Erik Gemzický sa na rozhodovanie musí pripravovať i mimo ihriska. 
Foto: archív E. GemzickéhoA čo samotní hráči a tréneri? Ako vnímate ich tlak?

– Rozhodca musí mať rešpekt. No ak sa mužstvu dlhodobo nedarí a nemá výsledky, členovia tímov i hráči sú nervóznejší. Musím sa však sústrediť sám na seba a očakávať neočakávateľné. Žiaden zápas totiž nie je jednoduchý. Ak je rozhodca koncentrovaný celý duel, dostaví sa i požadovaný efekt. Arbiter totiž robí hráčovi servis, nie opačne.

Pískavate aj vypäté zápasy, napríklad duely Slovana, Trnavy či Dunajskej Stredy. Ako ich vnímate?

– Určite je rozdiel rozhodovať bežné zápasy a derby stretnutia. Práve tie sú vybičovanejšie a aj zrak verejnosti sa na ne viac upiera. Vtedy je tlak na rozhodcu ešte väčší – či už od mužstiev, ale i z tribún. Znovu však opakujem, dôležité je byť koncentrovaný. 

Vieme, že rozhodovanie nie je len o tom, že prídete na zápas, odpískate a idete domov. Predchádza mu aj určitá príprava. Ako vyzerá?

– Jednotlivé mužstvá už človek ako-tak pozná. Pred zápasom si preletím zostavy, všimnem si „problémových“ hráčov a aj ďalšie detaily. Takisto sledujem poveternostné podmienky, či nehrozí dážď alebo búrky, ktoré by mohli narušiť priebeh duelu. Rozhodca postupne získa skúsenosti, takže už vie, čo ho môže čakať.

A čo fyzická príprava? Vieme, že nielen hráči, ale aj rozhodcovia musia mať veľmi dobrú kondíciu.

– Rozhodcovský chlebík je náročný. Aj my musíme stále trénovať a sledovať namerané hodnoty. Máme databázu, ktorú pravidelne posielame kondičným trénerom. Sleduje sa vytrvalosť, rýchlosť, výbušnosť, ale dôležitá je i regenerácia. Následne sa všetky tieto aspekty vyhodnocujú. Štyrikrát do roka absolvujeme fyzické previerky, ktoré majú niekoľko variant. Okrem toho cibríme teóriu či obsluhu systému VAR. Byť rozhodcom znamená plniť dlhý zoznam podmienok, ktoré musíme skĺbiť s civilným zamestnaním a rodinou.

Darí sa vám to?

– Človek musí mať presný harmonogram alebo aspoň určitú schému dňa. Dôležitá je pohoda v práci i v rodine. Takisto je nevyhnutné, aby vám rozhodovanie tolerovali najbližší. Moja manželka vedela, že si berie rozhodcu, takže bola so všetkým oboznámená (smiech). Pochopenie má i ostatná rodina, za čo som vďačný.

Nedávno vás počas ligového zápasu Slovan – Žilina postihlo zranenie. O čo išlo?

– V prvom polčase som zacítil zadný stehenný sval. Nechcel som to zbytočne siliť, lebo by mi hrozilo vážnejšie zranenie, preto som zo zápasu odstúpil a namiesto mňa dopískal stretnutie náhradný rozhodca. Svaly sú na zranenia háklivé. Absolvoval som vyšetrenia a následne liečbu v ŽP Rehabilitácia a zakrátko som bol v poriadku.

Ako by ste sa charakterizovali ako rozhodca? Ste prísny alebo benevolentný?

– Toto neviem presne posúdiť. Veľkou výhodou je, že som hrával futbal. Vtedy viem lepšie vyhodnotiť plynulosť hry, tvrdosť alebo mieru ohrozenia. Chalani, ktorí „vhupli“ rovno do rozhodovania, to majú určite ťažšie. K rozhodovaniu je potrebný i talent, ktorý je nevyhnutné brúsiť a kreovať.

Aké je vaše prianie do ďalšej kariéry?

– Aj keď som bol v minulosti evidovaný na listine rozhodcov UEFA, zameriavam sa už len na domácu ligu. Prajem si byť kvalitným rozhodcom, ktorého budú všetci rešpektovať – hráči, tréneri i fanúšikovia. No a najviac si želám byť zdravý, aby som mohol naďalej robiť to, čo mám rád.