
Ste známy ilustrátor, maliar i grafik. V ktorej z týchto techník sa cítite najlepšie?
– Ako maliar, ktorý maľuje obrázky do kníh. V rámci svojej tvorivosti tak mám určitú formu nezávislosti, a to mi vyhovuje.
Boli fantazijné ilustrácie vašou doménou od začiatku alebo tomu predchádzal nejaký vývoj?
– Študoval som v ateliéri u Dušana Kállaya, nášho najznámejšieho ilustrátora. Počas školy som robil voľné grafiky, linoryty aj rytiny do plastu. K ilustrácii som sa, paradoxne, dostal až po vysokej škole a hneď prvou knižkou sa mi podarilo dostať do povedomia. Za moje Gulliverove cesty som totiž získal Zlaté jablko a zrazu som bol medzi známymi ilustrátormi.
Ktorú knihu si najviac ceníte a ku ktorej máte najbližšie?
– Pre mňa je dôležitá kniha Peter Pan, ale tiež Slovenské rozprávky. Mám rád veľké knihy s množstvom obrázkov.
Svet rozprávok je plný imaginácie a riadi sa príbehom. Nechávate sa ním uniesť alebo máte jasnú predstavu už vopred?
– Existujú názory, že ilustrácia je pohľad do príbehu alebo okno z príbehu. Niektorý text potrebuje pridanie priestoru, ktorý tam nie je presne definovaný. Napríklad, ako pri Petrovi Panovi, v ktorom nie je definovaný žiaden fantastický tvor, no môžem ho nakresliť ako sprievodnú ilustráciu k textu. Aj pri básňach sa to dá, no to je ešte zložitejšie. Občas niektorý text potrebuje ilustráciu, ktorá nepriamo súvisí s textom.

– Pre mňa je dôležitý samotný fantazijný motív, ktorý môžem maľovať priamo z hlavy, bez použitia nejakých obrazových predlôh. Samozrejme, kresliť niečo z hlavy má mimoriadnu nevýhodu. Napríklad, ak maľujem nejaké zvieratko, ktoré nemám presne v pamäti, tak ho môžem vložiť do priestoru a premietnuť svetlo v obraze tak, aby bolo kompatibilné so zvyšnými časťami obrázka. No občas si ani neuvedomím, že to zvieratko má o nejaký ten palec navyše, ako by malo mať. V takom Petrovi Panovi však môže mať žaba aj sedem prstov, veď je to len rozprávka.
V mnohých obrazoch sa snažíte dostať diváka do priestoru, vaše obrazy sa zalamujú akoby išli do diaľky a zároveň vťahujú diváka do deja. Je to váš rukopis alebo to len tak vidíte?
– Je to môj rukopis, ale vtiahnuť niekoho do deja, na to je potrebné mať techniku. Pracujem s deformovaným videním. Ak sa pozriete pred seba, máte priestor jasne definovaný. Ak sa na ten priestor pozriete cez objektív, tak ho vidíte inak. Samotná fotografia ten priestor deformuje. Jednoducho, s priestorom je možné ľubovoľne narábať.
Prešli ste veľký kus sveta a ľudia vaše diela obdivovali na rôznych miestach. V čom je rozdiel vystavovať v galériách a na hrade?
– S takýmito priestormi nemám veľa skúseností, nakoľko som doteraz vystavoval len na Bratislavskom hrade. Hrad Ľupča sa mi veľmi páči. Som prekvapený, že také niečo je aj na Slovensku, väčšinou som podobné priestory videl len v zahraničí. Hrad je krásne zrekonštruovaný a momentálne sa z tejto výstavy mimoriadne teším.
Je názov Vzdušné zámky vyslovene šitý pre túto výstavu alebo už bol použitý?
– Bol inšpirovaný týmto priestorom, aj obrazom, ktorý som dal ako nosný, že v oblakoch sú ďalšie priestory.