Mimoriadny úspech dosiahol Slavomír Brozman na majstrovstvách sveta veteránov v behu do vrchu v Jánskych Lázňach. Bývalý zamestnanec podbrezovských železiarní, v ktorých odpracoval viac ako štyri desaťročia, sa môže pýšiť najväčším úspechom doterajšej pomerne krátkej kariéry. Behať totiž začal až na dôchodku, no dnes ho môžeme stretnúť na mnohých podujatiach v regióne i za jeho hranicami.
O svojich dojmoch nám porozprával pre náš dvojtýždenník.
Stali ste sa vicemajstrom sveta v kategórii nad 70 rokov na náročných pretekoch v behu do vrchu. Aké pocity vo vás prevládajú pár dní po skončení podujatia, na ktorom sa zišla veľmi silná konkurencia?
– Pocity sa nedajú opísať slovami. Stále neverím, čo sa mi podarilo. Doteraz som sa zúčastňoval prevažne regionálnych pretekov, kde som dosiahol viacero dobrých výsledkov, ale toto je niečo neuveriteľné. Zvlášť, keď behám najmä pre radosť a dobrý pocit. Pre mňa nebolo umiestnenie nikdy prvoradé. Podstatné je robiť to, čo ma baví, stretnúť sa s kamarátmi a spoznať nových ľudí. Nemám na rukách hodinky, nevedie ma nijaký tréner a ani ma nepodporujú žiadni sponzori. Behám najmä kvôli zdraviu a určitému naplneniu. Teší ma, keď sa so mnou mladí porovnávajú a sú radi, keď ma predbehnú. Majstrovstvá sveta boli pre mňa veľkým zážitkom a emócie sú neskutočné.
Hovoríte o účasti prevažne na menších pretekoch. Zrazu ste sa postavili na štart majstrovstiev sveta a domov doviezli striebro. Aká bola vaša cesta na šampionát?
– Nahovoril ma kamarát Mirko Pompura z Pohorelej. Opýtal sa ma, či sa na tieto preteky neprihlásime. Úprimne poviem, o súťaži som ani nevedel, respektíve som ju nepoznal. Premýšľali sme, či do toho pôjdeme. Medzitým som na jednom podujatí vo Svite stretol kamarátku Ivetku Furákovú. Povzbudila ma, aby som šiel, nech to dopadne akokoľvek. Podstatné bude, že si pripíšem štart na majstrovstvách sveta. Napokon sme sa s kamarátom prihlásili. Ja som štartoval v kategórii od 70 do 74 rokov, on 60 až 64. Najmä jemu vďačím za túto možnosť, bezpečne ma dopravil na preteky i naspäť a zažili sme spolu nezabudnuteľné chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem.
Štartovať na bežných pretekoch a majstrovstvách sveta je obrovský rozdiel. Mali ste aj nejakú špeciálnu prípravu?
– Chodil som behávať s Martinou Jarganovou z Trangošky na Štefáničku a odtiaľ na Ďumbier a Chopok. Táto trasa je mojou srdcovkou. Máme nádherné hory. Keď vybehnem hore, cítim sa uvoľnene a užívam si krásne výhľady. Okrem toho sme behávali z Chvatimechu do Hronca a aj ďalšie trasy v okolí. Ale nič výnimočné som pred súťažou nerobil. Behávam pravidelne, niekoľkokrát do týždňa. Hoci som predtým stravu nikdy nejako neriešil, do jedálnička som zakomponoval viac ryže, cestovín, kuracieho mäsa, brokolice a ovocných štiav. Od decembra robím bežeckú abecedu, ráno pravidelne cvičím a posilňujem telo, napríklad aj plankom. Je toho viac a tak sa udržujem vo forme.
Keď ste prišli na majstrovstvá sveta, aký to bol pocit?
– Snažil som sa na nič nemyslieť, iba na beh. Stretol som tam Ivetku, ktorú som spomínal. Povedal som jej s úsmevom, že ani neviem, čo tu vlastne robím. Ale celkovo som zažíval na štarte eufóriu. Spolu so mnou sa podujatia zúčastnilo mnoho pretekárov z takmer štyridsiatich krajín sveta. Uvedomoval som si, že som dobrý najmä v zbehoch a z toho som chcel čerpať. Trasa viedla hore zjazdovkou a mala štyri kilometre tam a rovnakú dĺžku späť. Zo začiatku som sa držal vzadu, aby som neprepálil tempo. Keď sme sa hore otočili a šli dole, rozbalil som to naplno. Musel som si dávať pozor, trasa nebola jednoduchá, aj mi zvrtlo nohu, ale našťastie všetko dobre dopadlo. A potom som preťal cieľovú rovinku.
Čo sa dialo?
– Absolútne som netušil, že som druhý. Iba som počul moderátora, ako kričí moje meno, ale ja som mu neveril. Dokonca som sa jednej pani pýtal, či nedošlo k nejakej chybe a ona sa pozrela na výsledkovú listinu. Bol som skutočne na druhej priečke. Premohli ma emócie a neopísateľné pocity.
Môžem ešte dodať, že ste bežali v extrémnom teple…
– Počasie bolo naozaj veľmi horúce. Desiatky účastníkov preteky nedokončilo. Ja som sa však sústredil primárne na beh a myšlienky o predčasnom konci som si nepripúšťal. Ďakujem Pánu Bohu nielen za to, že mi umožnil byť na takýchto pretekoch a vybojovať striebornú medailu, ale že môžem vo svojom veku stále aktívne behať. Za desať rokov som odbehol toľko, čo som za celý život neprešiel pešo.
Ako reagovali vaši najbližší a priatelia?
– Úžasne. Stále mi prichádza množstvo gratulácií. Je to fantastický pocit. Naša bežecká komunita je skvelá, prajeme si navzájom a môj výsledok teší aj ostatných. Aj touto cestou sa chcem všetkým poďakovať, rovnako tak manželke Janke a rodine, ktorí ma neustále podporujú. Veľká vďaka patrí Maťke Jarganovej, s ktorou trénujem po kopcoch, Jožkovi Lukáčovi, môjmu ťahúňovi, celému Kubej Teamu, trailistom a všetkým, ktorí mi pomáhajú. Rovnaká vďaka smeruje generálnemu riaditeľovi Železiarní Podbrezová Vladimírovi Sotákovi a nadáciám pod hlavičkou železiarní za finančnú podporu.
