Bolo to v dobe, keď Ľupčiansky hrad istý Branko v držaní mal a hoci ešte mladý bol, v mnohých bojoch sa vyznamenal. Bojoval on so svojou družinou pri Lučenci, Fiľakove a nepriateľov hnal kade ľahšie, odkiaľ prišli. Brankovu chrabrosť a oddanosť trónu si aj samotný kráľ povšimol a za zásluhy do rytierskeho stavu ho povýšil.
Zvesť o Brankovej udatnosti sa šírila vdiaľ, až sa k ruskému cárovi dostala. A keďže ruský cár mal akurát ťažké časy – divokých Tatárov spoza Uralu vyhnať, uhorského kráľa požiadal, aby mu pána Ľupčianskeho hradu, spolu s jeho družinou požičal. A hoci sa to kráľovi celkom nepozdávalo, napokon cárovu žiadosť prijal a Branka na ďalekú cestu, až po hranice Uhorska, vyprevadil.
Putoval Branko so svojou družinou do šírej Rusi, putoval, a keď za Ural prišiel, velikánskych bitiek sa zúčastnil a v nich sa preslávil. No a keď už boli Tatári do svojich stepí zahnaní, v ďalekej zemi u bohatého bojara, čo krásnu dcéru Varvaru mal, oddychovať zostal. A ako to už v živote chodí, mladí sa do seba zaľúbili a po bojarovom súhlase si Branko krásnu Varvaru na Ľupčiansky hrad priviedol.
Keď sa ľupčiansky hradný pán domov prinavrátil, konala sa svadba, aká do tých čias široko-ďaleko páru nemala. No a po svadbe ako dni, týždne, mesiace a roky ubiehali, pred tým veselá Varvara, čoraz smutnejšia bola, lebo sa jej po domove a tamojšej prírode žiadalo. Niežeby voči mužíčkovi a služobníctvu nebola milá, to nie, veď Brankovi troch synov a tri dcéry na svet priviedla, ale predsa. Hradný pán pozoroval, ako Varvara smutnie a jej krása čoraz viac prachom zapadá, a keď už nemohol ďalej strpieť ako chradne, pobral sa s družinou opäť za Ural a odtiaľ na Ľupčiansky hrad semienka ruských briez doniesol. A nielen to, ale okrem semienok briez aj soby, losy a sibírske líšky priviedol, len aby žienke veselšie bolo. No a keď ľupčiansky hradný pán z ďalekej Rusi prišiel, semienka dal na holej planine povyše hradu vysiať a losy so sibírskymi líškami do obory zvanej „zverien“ zatvoriť. Len soby tam nedal, lebo tie sa s inou zverinou nebratkali, a tak severovýchodne od hradu vlastnú oboru mali.
Potešila sa Varvara, že jej Branko do Ľupče kus domova priniesol a ako brezy rástli a chov sobov, losov a sibírskych líšok sa rozširoval, len tam sa prechádzala a s ruskou zverinou hrajkala. A hoci teraz sa už trochu rozveselila, nikdy to už ako predtým nebolo, keď si ju Branko za žienku bral a na Ľupču si nikdy neprivykla.
Letá a zimy ubiehali, Varvarine a Brankove deti dospeli a v šíry svet sa rozleteli. Ich rodičia na Ľupčianskom hrade svoju životnú púť dokončili a časom sa na všetkých načisto zabudlo. Avšak všetko tu napísané je pravda pravdúca, lebo od tej doby až dodnes sa nielen v Ľupči, ale aj v celom Uhorsku ruské mená Igor, Ivan, Boris, Naďa, Ľuba či Nataša zaužívali. Nuž a planina povyše Ľupčianskeho hradu, kde ruské brezy rástli, sa od tých čias Breziny nazýva. A miesto, kde soby vlastnú oboru mali? To sa, pravdaže, Sobovo volá a navždy aj volať tak bude.
