Železiarne Podbrezová nezabúdajú ani na bývalých zamestnancov

 

Priestormi hydrocentrály Jasenie Ing. S. Štubňu sprevádzal aj technický riaditeľ, Ing. M. Srnka, PhD. (tretí sprava)
Priestormi hydrocentrály Jasenie Ing. S. Štubňu sprevádzal aj technický riaditeľ, Ing. M. Srnka, PhD. (tretí sprava). Foto: I. Kardhordová

 

Dobrý pracovný kolektív je veľmi dôležitý. Je dokázané, že ak si ľudia v práci rozumejú, ich výsledky sú omnoho lepšie ako v kolektíve, v ktorom vládne napätie. Kolektív energetiky je súdržný aj s bývalými spolupracovníkmi, ktorí v železiarňach nepracujú desiatky rokov.
Dňa 11. apríla oslavoval bývalý vedúci energetiky, Ing. Stanislav Štubňa, krásne jubileum – 90 rokov. Pri tejto príležitosti sa stretol s terajšími i bývalými zamestnancami prevádzkarne energetika a spoločne si zaspomínali na jeho produktívne roky. V sprievode člena predstavenstva a technického riaditeľa, Ing. Milana Srnku, PhD., vedúceho energetiky Ing. Jozefa Čerňana a ďalších pracovníkov energetiky navštívil hydrocentrálu v Dubovej a Jasení. Deň zakončili posedením v chate pri hati Bauková, kde oslávencovi prišiel osobne zagratulovať aj predseda Predstavenstva a generálny riaditeľ ŽP a.s. Ing. Vladimír Soták. V mene vedenia ŽP mu odovzdal pamätný list.

 

Oslávencovi prišiel osobne zagratulovať aj generálny riaditeľ ŽP Ing. Vladimír Soták
Oslávencovi prišiel osobne zagratulovať aj generálny riaditeľ ŽP Ing. Vladimír Soták

 

Ing. Stanislav Štubňa pracoval v podbrezovských železiarňach celý život. Pamätá si významné historické míľniky, no spomína aj na ťažké vojnové časy či prírodné katastrofy, ktoré za tie roky fabriku postihli. Pri tejto príležitosti sme ho požiadali o rozhovor:

Pamätáte si na svoje prvé roky v železiarňach?
– Na svoje pôsobenie v železiarňach spomínam veľa a rád. Na dôchodku som už tridsať rokov, no stále podrobne sledujem ich vývoj a teší ma, že sú tak prosperujúcou firmou. Najprv som prešiel učňovskou školou a vtedy to boli tvrdé časy, kvôli povstaniu bola aj na jeden rok prerušená. Neskôr ju Nemci vyhodili do vzduchu. V tom čase boli všetky profesie trojročné, iba moja – elektrotechnik – bola štvorročná. Po ukončení učňovskej školy som odišiel do Banskej Bystrice na priemyselnú školu a neskôr som sa dostal aj na vysokú školu. Vtedy to fungovalo tak, že existovali takzvané „robotnícke kádre“, kedy si vás fabrika vybrala a išli ste bez prijímacích skúšok na vysokú školu. Mal som to šťastie, že som sa tam dostal a mojím spolužiakom bol Ing. Anton Kolenička, neskôr podnikový riaditeľ Švermovych železiarní. Elektrotechnická vysoká škola trvala päť rokov, no po jej ukončení som nešiel hneď pracovať do podbrezovských železiarní. Vtedy boli takzvané „umiestenky“ a mňa priradili na ministerstvo dopravy do Prahy. Neskôr mi na rektoráte povedali, aby som išiel tam, kde som sa aj vyučil, takže som odišiel do železiarní. Začínal som na výstavbe, kde som pôsobil približne päť – šesť rokov. Neskôr odchádzal vtedajší vedúci energetiky, Ing. Viktor Hilmer a na svoje miesto odporučil mňa. Poznali sme sa z večernej školy, kde sme obaja učili. Večerné školy vtedy fungovali od 14. hod do 16. hod. a učil som tam tridsaťpäť rokov. Na poste vedúceho energetiky som ostal až do môjho odchodu do dôchodku v deväťdesiatych rokoch.

 

Na svoje pôsobenie v železiarňach spomínam veľa a rád. Na dôchodku som už tridsať rokov, no stále podrobne sledujem ich vývoj a teší ma, že sú tak prosperujúcou firmou

 

Aký to bol pocit vrátiť sa do železiarní a na svoje pracovisko po toľkých rokoch?
– Už som v dôchodku tridsať rokov a veľmi ma potešilo, že nielen bývalí spolupracovníci, ale aj vedenie spoločnosti si takto vie uctiť človeka. Som úprimne dojatý a potešený zároveň, že som dnešný deň mohol stráviť práve takto. V energetike sme boli vždy dobrý kolektív. Kedysi tam pracovalo približne tristo údržbárov. Technika ale pokročila, a už ani toľko kvalifikovanej pracovnej sily nie je na trhu práce. Modernizácia a technické napredovanie je prirodzené a pre chod fabriky nevyhnutné. Keď som nastúpil do energetiky, už vtedy bola modernizácia, pretože tie elektrárne boli vystavané približne v roku 1900, takže ju potrebovali.

Aké spomienky vám najviac ostali v pamäti?
– Tých je veľa, pretože som tu zažil naozaj veľa dobrého. Pamätám si, že vo fabrike bolo veľa inžinierov z Čiech. Bola to taká doba.
Osobne som bol napríklad aj pri otváraní prvého zariadenia pre plynulé odlievanie ocele, dokonca som ho pomáhal spúšťať. Na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov sme išli šiesti zamestnanci na školenie do Sovietskeho zväzu. Tam sme boli dva mesiace a za ten čas sme sa toho toľko naučili, že keď sme prišli naspäť, dokázali sme sami spustiť prvé kontinuálne liatie v Podbrezovej. Počas svojho „učňovania“ som dokonca aj päť rokov hrával v dychovke na baskrídlovku. Toľko žartov a pohody ako zažil človek tam, nezažil len tak hocikde. Prežil som si veľa pekného, ale na druhej strane aj smutného. Za ten čas postihli Podbrezovú aj tragédie. Jednou z nich bol rok 1964, kedy na oblúkovej peci vybuchol trafák. O rok neskôr bola odstavená vysoká pec v Tisovci. Bolo to 30. decembra a plakalo štyristo ľudí, medzi nimi aj ja. Ale inak sa nedalo. Bola zastaralá, nerentabilná a drahá. Taký je technický pokrok. V roku 1974 tu bola taká potopa, že nebola ani elektrika, plyn či pitná voda. Odstavené boli aj martinské pece. Celý starý závod bol pod vodou a odstavený na dva týždne. Pracovníci sa však zomkli a za dva týždne dali všetko dohromady. V roku 1982 vyhoreli v novom závode kilometre káblov. Tá fabrika si prežila svoje, ale vždy sa dokázala aj s negatívnymi udalosťami popasovať a znovu postaviť na nohy.
Za ten čas si človek prežil vo fabrike veľmi veľa, ale taký kolektív, aký bol v energetike, bolo treba hľadať. Prajem každému pracovníkovi, aby pracoval v dobrom kolektíve, pretože to je veľmi dôležité aj pre neho, aj pre firmu samotnú. Musím ale povedať, že za tých tridsať rokov, ako som v penzii, ani neviem ako ide čas. Mám veľkú záhradu a keď má človek čo robiť a zdravie mu to dovolí, tie dni idú veľmi rýchlo.

Čo by ste zaželali železiarňam do budúcnosti?
– Život podbrezovských železiarní ma ešte stále zaujíma. To, že sa fabrike darí aj v týchto časoch, že má obchodné kontakty po celom svete a má vybudované svoje meno, to už niečo znamená. Budúci rok budú Železiarne Podbrezová oslavovať už neuveriteľných stoosemdesiat rokov. Prajem im, aby ešte minimálne ďalších stoosemdesiat rokov fungovali tak dobre ako doteraz.

 

Na fotografii I. Kardhordovej, Ing. S. Štubňa v sprievode Ing. J. Čerňana
Na fotografii I. Kardhordovej, Ing. S. Štubňa v sprievode Ing. J. Čerňana

 

„Hodiny života krútia sa dokola, kto sa raz narodil, musí ísť do boja. Život nalieval na čo mal kto cit, chuť, každý si usmernil osudu ťažkú púť. Hodiny postávali, práve dnes, vo sviatok prednášame k slávnosti srdečný prípitok: Vďaka ti za rokov deväťdesiat, majme sa radi vždy tak, ako v knihe stať.“

Milý jubilant,

život sa skladá z množstva dní, ktoré prinášajú svoje radosti, aj bežné starosti. Z času na čas príde v živote každého človeka deň, ktorý je niečím dôležitý, výnimočný. Takých okamihov je v ľudskom živote niekoľko a uchovávajú sa navždy v pamäti. Jedným z nich je aj 11. apríl 2019, kedy sa bývalý vedúci prevádzkarne energetika dožil krásnych 90. narodenín.
Jeho život nespočíval len z dní radostných, musel prekonávať mnohé prekážky. On však vždy, ako správny chlap, dokázal nastaviť nepriaznivému vetru svoju tvár. Bol ako skala, ktorá stojí pevne a premôcť sa nedá. A v tej skale sa ukrýva jedno veľké srdce, v ktorom je miesta dosť pre všetkých.
Nielen bývalí spolupracovníci, ale všetci, čo vás mali možnosť poznať pán Štubňa, s obdivom vnímali vašu silu, pevný charakter, vašu pracovitosť a zmysel pre spravodlivosť. Tvrdo ste pracovali celý život, rozdávali životné skúsenosti a dnes sa môžete s čistým svedomím obzrieť dozadu a byť na seba právom hrdý. Vychutnávajte si ešte ovocie, ktoré priniesli roky vašej vytrvalosti a pracovitosti.
Prajeme vám veľa zdravia, ešte množstvo pokojných a slnečných dní a zaslúžený oddych. Všetko najlepšie, drahý kolega.

Bývalí spolupracovníci