Blížiace sa vianočné sviatky vnímame možno inak ako v predchádzajúcich rokoch. Podobne ako vlani, musíme riešiť komplikované otázky, na ktoré nikto nevie jednoznačne odpovedať. Každá doba je ťažká, pretože prináša rôzne životné situácie. Vládcovia a králi si vždy želali, aby národ robil len to, čo vyhovovalo ich zámerom. Už počas prvých Vianoc Jozef a tehotná Mária museli hľadať útočisko na slame v opustenej pastierskej jaskyni za bohatým hýriacim Betlehemom. Aj generácie našich predkov hľadali svoje „slamené skrýše“ pred vládnucim zlom. Napriek tomu sa nesťažovali a veľmi statočne čelili často ťažkému osudu. Svedčí o tom aj príbeh z vianočného obdobia roku 1944, ktorý nám do redakcie poslal Dezider Koľaj z Bardejova. Zažil ho jeho otec Michal Koľaj, dlhoročný zamestnanec našich železiarní.
Príbeh, ktorý sa vám pokúsim vyrozprávať, sa odohral v čase Slovenského národného povstania v Hornej Lehote, neďaleko Podbrezovej. Napísala ho krutá vojnová doba. Otec nám ho rozprával viackrát, ale vždy bol dojatý a mal, spolu s nami poslucháčmi, slzy na krajíčku. V tomto kraji sa povstanie dotklo prakticky každej rodiny. Je dôkazom, že veľké a slávne historické udalosti nesú na pleciach obyčajní ľudia.
V čase vypuknutia povstania bol otec dvadsaťročný vojak. Slúžil v Trnave, v posádke, ktorá povstala proti okupantom a ich domácim prisluhovačom. Vojaci sa z Trnavy presunuli do povstaleckej Banskej Bystrice a v jej okolí bojovali. Po potlačení povstania sa otec, za dramatických okolností vrátil domov k rodičom do Hornej Lehoty. V tom čase ju už ovládali nemeckí fašisti a domáci gardisti. Musel sa od svojho návratu skrývať, pretože bol nielen povstalcom, ale aj zbehom z armády Slovenského štátu. Spolu so svojim najlepším kamarátom Gustom a inými chlapcami z obce sa ukryli v rozostavanom bunkri. Bol vykopaný neďaleko prameňa Sama Chalupku, smerom na terajšiu rekreačnú oblasť Krpáčovo. Spolu s nimi už „dospelými“ sa do hôr vybral aj mladší Gustov brat Vojtech. Mal len sedemnásť a volali ho Bélinko. Smiali sa mu, že je mamičkin miláčik.
Život v bunkri nebola žiadna romantika. Hlad, strach, nemecké hliadky a najmä blížiaca sa zima. Mládenci boli vo svojej skrýši už tri mesiace. Žili v napätí cez deň i v noci, oheň prakticky nemohli klásť, aby sa neprezradili. Navyše hladovali. Občas si niečo ulovili, inokedy zozbierali smelosť a v noci išli domov do dediny pre chlebík či slaninu. Pili väčšinou čaj, jedli zemiakovú polievku, fazule si počítali. Štyri kusy jednému na deň.
Blížili sa ťažké Vianoce 1944. V jedno mrazivé ráno sa mladý Bélinko vybral k prameňu po vodu. Na lyžiach, veľkou okľukou. Musel sa nenápadne napojiť na stopy fašistických vojakov, ktorí tam hliadkovali niekoľkokrát denne. Po vodu chodil chlapec, ako najmladší, často. Bol rýchly, odvážny, vedel zamaskovať stopy. Vyznal sa. Lenže v uvedené ráno mal smolu. Neskoro spozoroval trojčlennú, v bielych maskáčoch oblečenú hliadku Nemcov. Najprv sa snažil ukryť, potom začal utekať a oni ho zastrelili. Otec a ostatní partizáni počuli streľbu a cez ďalekohľad uvideli krutú skutočnosť. Na snehu v krvi ležal ich mŕtvy kamarát a brat. Členovia hliadky si prezerali odhodený demižón na vodu. Potom nechali nešťastného chlapca ležať na mieste činu. Zrejme sa ukryli a vyčkávali, kto si pre mŕtveho príde. Ležal tam chudák zakrvavený na snehu už dva dni. V noci ho objavili líšky. Brat Gusto bol vo vytržení. „Čo teraz? Musím ísť dolu po neho, lebo zošaliem. Nech zmárnia aj mňa! Otec a mati ma aj tak zabijú. Na čo len s nami išiel, veď ja som ho furt posielal domov!“
Nastal deň štedrovečerný. „Dnes to musím ukončiť. Idem k nemu“, rozhodol sa Gusto. „Veď aj oni sú kresťania, musia mať kus ľudského citu v sebe, možno aspoň dnes dajú pokoj.“ Celé osadenstvo bunkra, vyzbrojené len puškami, sa rozostavilo po okolí a náš otec s Gustom vyrazili neozbrojení obvyklou trasou k mŕtvemu. Vyrazili splniť si svoju povinnosť, zotrieť kamarátove výčitky svedomia, vyskúšať ľudskosť nadľudí. Vyrazili možno na istú smrť.
Záver nášho príbehu je jeho najkrutejšou časťou. Dvoch odvážlivcov nikto nezastavil. Prišli k mŕtvemu, priviazali nešťastného chlapca na lyže a mlčky ho ťahali do dediny. Domov k rodičom. Tam, kam patril. „Bože, veď my nesieme našim vianočný dar,“ rumádzgal Gusto.
Keď prišli za humná Bélinkovho domu, počuli na dvore nemčinu. Okupanti sa v záhrade guľovali. Chlapci nepozorovane zatiahli svoj náklad pod gánok a zabúchali na okno. Tým ale upútali zabávajúcich sa nepriateľov, a preto museli rýchlo ujsť. Bežali, tentokrát zase o život. Bežali a plakali. Bežali do vianočných, nehostinných vojnových hôr. Bežali a menili sa na chlapov.
