S Jarmilou Šurinovou, ktorá pracovala v oblasti personalistiky tridsaťosem rokov
Čo bolo pre vás podnetom, že ste sa zamestnali práve v Podbrezovej?
– Pracoval tu môj otec, bol kováčom v rúrovni a tak mi táto fabrika bola blízka a to ovplyvnilo moje rozhodnutie nastúpiť práve sem. To som ešte netušila, že tu zostanem až do dovŕšenia dôchodkového veku.
Spomínate si ešte na svoje úplne prvé pracovisko? A kedy to bolo?
– Bolo to v roku 1954 a začínala som v investičnom odbore, vedúcim mi bol Anton Púčik. Bolo to v období, keď sa rodili rôzne výhľadové štúdie na rozvoj fabriky. Stále sa niečo budovalo, v roku 1957 bola začatá výstavba zariadenia plynulého odlievania ocele (ZPO), potom sa začali prípravy na výstavbu elektrooceliarne. Okrem toho búrali objekty hasične a podnikových garáží, v obytnej zóne dolného planiera boli likvidované staré bytové domy a na ich mieste sa začalo s výstavbou kyslikárne. Takže v investičnom odbore bolo rušno. Robila som tam až do odchodu na materskú dovolenku v roku 1962.
Znamená to, že po materskej ste sa tam nevrátili. Kde ste nastúpili a čo bolo vašou pracovnou náplňou?
– Nastúpila som do personálneho oddelenia. Bolo to v roku 1964. Práca to bola veľmi zaujímavá, ale často náročná. Veď pracovať s ľuďmi nie je jednoduché dnes a nebolo to jednoduché ani vtedy. Ale snažili sme sa každého vypočuť a pochopiť. Okrem každodennej komunikácie s ľuďmi do mojej pracovnej náplne patrila personálna agenda, každodenné vystavovanie hlásení o stave zamestnancov v troch pracovných zmenách. Vykazovali sme údaje koľko ľudí je v práci, koľko v robotníckej a koľko v technicko-hospodárskej kategórii, koľko práceneschopných, nástupy, výstupy… V tom čase bolo vyše 5 000 zamestnancov. Dnes je to asi jednoduchšie prostredníctvom výpočtovej techniky, ale vtedy sme to robili len ručne. V letnom období prichádzalo aj okolo päťsto brigádnikov, vybavovali sme výstupy brancov, nástupy po základnej vojenskej službe, aj agendu s učňami sme viedli my. S nástupmi absolventov sme to mali asi jednoduchšie, ako dnes. S učňami sme totiž uzatvárali pracovnú zmluvu ešte pred skončením učebného pomeru a tak nastupovali automaticky. Nikto nerozmýšľal, že by šiel pracovať inde. Jednoducho sa rozhodol pre fabriku a tak sa pre ňu vyučil. A vysokoškoláci? No, nebolo to ako dnes, že väčšina sa hlási na vysoké školy. Vtedy šiel z ročníka jeden, najviac dvaja. A to už bol v základnom evidenčnom stave vo fabrike, kde sa po skončení štúdia vrátil. A tí učni to tak chceli. Vážili si, že môžu pokračovať v tradíciách svojich otcov, starých otcov.
Vaše praktické skúsenosti s personálnou agendou učňov boli dôvodom, že vás poverili touto prácou po zriadení Stredného odborného učilišťa hutníckeho v Lopeji. Kedy to bolo a priblížite nám aj život na tomto pracovisku?
– Keď ma oslovili, nemala som s tým problém. Ja som mala ľudí vždy rada a práca s mládežou bola pre mňa novou výzvou. V roku 1986, keď bola odovzdaná prvá etapa výstavby SOU hutníckeho, škola a domov mládeže do užívania, nastúpila som na pozíciu personalistky. Začiatky boli trochu náročnejšie, pretože dovtedy fungovala organizácia učňovskej výučby pod „dvomi pánmi“. Praktické vyučovanie podliehalo pod železiarne a teoretické pod SOU strojárske v Piesku. Dielne boli dobudované v roku 1989. Už vtedy to bolo učilište na vysokej úrovni a keď sme v rámci náboru chodili po školách, mohli sme si zo žiakov vyberať. Kritériom bol dosiahnutý priemerný prospech a vôbec nebol problém zaplniť potrebné počty uchádzačov o študijné či učebné odbory. Ešte pred otvorením učilišťa sa hutníci operátori v maturitnom štúdiu pripravovali v Košiciach a od roku 1986 mali túto možnosť už v našom učilišti. V našom zariadení sa učili učni aj pre iné inštitúcie a bývali v domove mládeže. Učni mali bohatý mimoškolský program, navštevovali rôzne kultúrno-spoločenské a športové krúžky a toto možno dnes mládeži chýba. Všetko perfektne fungovalo až do chvíle, keď v rámci delimitácie učilište bolo odlúčené od štátneho podniku Švermove železiarne a stalo sa samostatnou príspevkovou organizáciou. A v zabezpečovaní výučby došlo k podstatným zmenám. Bolo nám smutno z toho, že učilište, ktoré vzniklo len vďaka Švermovým železiarňam, im zrazu nepatrilo. A tak som bola aj rada, že odchádzam do starobného dôchodku. Veľmi ma však potešilo, keď sa po pár rokoch všetko vrátilo do starých koľají a pribudlo aj gymnázium.
Celý život ste pracovali s ľuďmi. Dnešná doba je charakteristická tým, že sa ľudia uzatvárajú do seba, medziľudské vzťahy nefungujú a každý si hľadí len na svoje. Čo myslíte, prečo je to tak?
– Za našich čias veru medziľudské vzťahy boli úplne iné, ako dnes. Ľudia medzi sebou komunikovali, žili spoločensky a boli asi spokojnejší. Možno to priniesla aj modernizácia doby. Všade samá elektronika, počítače, telefóny, notebooky… Dnes keď prídete do reštaurácie, často sa naskytá pohľad, že za stolom sedí rodina s deťmi a každý si kliká na svojom mobile. Nerozprávajú sa. My sme žili inak. Ak bol futbalový zápas, celá Podbrezová ním žila. Všetci sme šli na futbal, boli časy, keď bolo na štadióne tritisíc ľudí. Po futbale sme si zašli do reštaurácie v dome kultúry, tam sme si posedeli, pozhovárali sa. Chodili sme do divadla, do kina, v Podbrezovej bol čulý spoločenský život a ľudia boli spokojní. A ak je človek spokojný, je aj dobre naladený a rád sa zúčastňuje spoločenského diania. Dnes majú rodiny problémy často existenčné a to im nepridá na dobrej nálade. A možno aj preto sa mnohí uzatvárajú do seba a spoločenský život ide bokom. Ale to potom chýba zmysel života. A to je smutné. Mládeži chýbajú ciele, za ktorými by mali kráčať. Chýba im motivácia do života a každodenné narábanie s mobilmi len otupuje ich mysle. Mali by viac športovať a naučiť sa tešiť z maličkostí.
A na záver, čo zaprajete železiarňam k jubileu?
– Vedeniu železiarní prajem, aby sa im aj naďalej darilo zabezpečovať prosperitu firmy, ktorá živí celé Horehronie a celému osadenstvu prajem hlavne dobré zdravie a nech sa všetkým darí.
Súťažná otázka č. 20:
Kedy bolo odovzdané SOU hutnícke v Lopeji do užívania?
Správne odpovede zasielajte na vystrihnutom kupóne do redakcie
Podbrezovana, najneskôr do desiatich dní od vydania aktuálneho čísla.
