Hoci má len devätnásť rokov, vo svojom životopise má trénerské pôsobenie v kanadskom futbalovom klube vo Vancouveri či dánskom Midtjyllande. Dominic Rajna, syn slovenských rodičov, sa narodil v Kanade, kde s futbalom začínal. Ako šestnásťročný sa stal hlavným kormidelníkom druholigového celku Sigma FC, neskôr ho angažoval Vancouver z najvyššej súťaže, kde pôsobil ako asistent trénera a videoanalytik. Odtiaľ sa presunul do spomínaného Dánska, až kým ho vietor neprivial do Podbrezovej. Od minulého roka je pevnou súčasťou trénerského štábu železiarov.
Keď povieme meno Dominic Rajna, možno vás mnohí nepoznajú. Skúste sa v krátkosti predstaviť.
– Narodil som sa v Kanade a moji rodičia sú Slováci. Odmalička som hrával futbal a venoval sa tiež bojovému umeniu taekwondo, ktoré ma však príliš nebavilo. Lákalo ma niečo iné, pričom neustále ma to ťahalo k futbalu. Hoci som ho od detstva hrával, uvedomil som si, že nemám požadovanú kvalitu a ani dostatočný talent. V tomto smere som na seba náročný a snažím sa mať sebareflexiu. K tomu som si privodil nepríjemné zranenie, na dlho som vypadol zo súťažného diania a už som vedel, že s aktívnou kariérou končím. Začal som poškuľovať po trénerskom remesle. Dlho som rozmýšľal, či ide o správnu cestu. Napokon som sa rozhodol, že na ňu vykročím.
Ako sa chlapec, krátko po dovŕšení dospelosti, dostal až do Podbrezovej?
– Naposledy som pôsobil v trénerskom tíme dánskeho klubu FC Midtjylland. Túžil som však skúsiť niečo nové a hľadal som nejaký zaujímavý projekt. Videl som niekoľko zápasov najvyššej slovenskej súťaže a veľmi sa mi páčil herný štýl FK Železiarne Podbrezová. Mužstvo má zabudované rôzne princípy, ktoré sú inovatívne a podobné európskym klubom. Oslovila ma hra mužstva, filozofia klubu i celkový prejav. Kontaktoval som hlavného trénera Štefana Markulíka. Povedal som, aké mám skúsenosti a taktiež niečo o mojich predstavách. Trénerovi sa moja ponuka pozdávala. S klubom sme sa teda dohodli na spolupráci. V Podbrezovej som si už zvykol, práci podriaďujem všetko a som šťastný, že môžem na Horehroní pôsobiť.
Účinkovali ste v Kanade i Dánsku. Zrazu ste sa ocitli v malej dedinke na Horehroní. Cítite veľký rozdiel?
– Určite je to iné. Vancouver je nádherné mesto s krásnymi horami a výhľadmi. No Horehronie mu je podobné. Je nádherné dívať sa každý deň na Nízke Tatry, Chopok či Ďumbier. V Midtjyllande bol futbalový klub trochu izolovaný od okolitého sveta. A možno niečo podobné je aj v Podbrezovej. Najbližšie veľké mesto je Banská Bystrica a presne tak to bolo i v Dánsku. Každé moje pôsobisko malo svoje špecifiká, ale vždy sa dá nájsť nejaká podobnosť s Podbrezovou. Dnes môžem povedať, že som na Slovensku veľmi rád. Bol som konečne pozrieť babku a s najbližšími som strávil nejaký čas na chate. Ide o momenty, ktoré si musím ako mladý chalan užívať. Verím totiž, že ma čaká dlhá a úspešná kariéra, ktorej súčasťou bude aj nedostatok času i stres.
Aká bola adaptácia na nové prostredie?
– Všetko má určitý vývin. Niekedy dáte krok dopredu rýchlejšie, inokedy pomalšie. Niečo je jednoduchšie, iné zložitejšie. Podstatné je veriť jeden druhému a práci, ktorú s chalanmi robíme. Viem, čo hlavný tréner požaduje, aby sme fungovali ako tím. Spolu s kolegami dávame do práce maximum. A to je kľúčové, aby sme podávali čo najlepšie výkony a mali najmä dobré výsledky. S hráčmi je potrebné nájsť si určitý balans medzi prácou a blízkym vzťahom. Som rád, že skúsenosti postupne zbieram. Aj vďaka ľuďom okolo mňa bola adaptácia na nové prostredie rýchla.
Trénujete hráčov, ktorí sú od vás starší, niektorí aj o niekoľko rokov. Je ťažké získať potrebný rešpekt?
– Pozerám sa na to inak. Ak existuje kvalita, hráči sú ochotní počúvať, nehľadiac na vek. Zažil som futbalistov, ktorí mali vysokú trhovú hodnotu a boli na prahu veľkého futbalu v najlepších ligách sveta. A počúvali ma. Vždy som to mal tak nastavené v hlave – ak je človek odborník, budú ho hráči vnímať. Na druhej strane, nedá sa zabrániť situáciám, keď vás niekto z času na čas poza váš chrbát ohovorí. No taký je trénerský život. Aj tí najlepší koučovia na svete sa s tým stretávajú a nenechávajú sa ovplyvniť. Postupne si aj ja zvykám.
Čo je najdôležitejšie pri práci trénera?
– Určite profesionalita a v mojom prípade i prístup k hráčom, ktorí sú od vás starší aj o desať či pätnásť rokov. Dôležité tiež je, aby som kľúčové aspekty preniesol do tímu. Je jedno, či má tréner 19 alebo 60 rokov, prístup k zverencom musí byť na profesionálnej úrovni. V predošlých pôsobiskách som sa naučil od skúsenejších kormidelníkov ako s hráčmi pracovať. Musíte si uvedomiť, že v tíme máte rôznych futbalistov, viacerých národností, každý má nejakú povahu, niekto má aj vyššie ego, maniere a podobne. V tomto smere to nie je jednoduché, ale rokmi získa človek skúseností a tým sa mu následne aj ľahšie pracuje.
Aká je vaša úloha v podbrezovskom tíme?
– Mojou primárnou úlohou je vnímať útočníkov a ich potenciál dostávať sa do gólových šancí. Takisto mám na starosti analýzy prostredníctvom videí. Venujem sa tiež mládežníckym kategóriám – šestnástke, sedemnástke a devätnástke. S hráčmi sa pravidelne rozprávame, čo je potrebné zlepšiť a spolu s kolegami na tom pracujeme. Čo sa týka zápasového režimu, získavam potrebné dáta, ktoré nám pomáhajú prečítať súpera. S hlavným trénerom cez polčasovú prestávku komunikujeme veci ohľadom taktiky – čo je potrebné zmeniť alebo zlepšiť. Takisto mám individuálne mítingy s hráčmi, na ktoré kladiem veľký dôraz. Chcem pomáhať chalanom zlepšovať sa a vďaka videu odhaliť, na čom musia zabrať. Aby sme ich vychovali v správnom duchu, kladieme dôraz nielen na to, akí sú na ihrisku, ale aj mimo neho.
Aký jazyk pri práci používate?
– Primárne rozprávam po slovensky. Ovládam však i angličtinu, španielčinu a francúzštinu. Trvalo mi istý čas, kým som sa naučil dobre po slovensky, pretože nešlo o môj primárny jazyk. Postupne sa však zlepšujem a aj to je jeden z mojich hlavných cieľov.
Pôsobili ste v realizačnom tíme v troch rozličných krajinách. Skúste ich porovnať.
– Slovensko sa mi veľmi páči, pretože má veľkú diverzitu osobností. Jedni reagujú veľmi negatívne, iní úplne opačne. V podbrezovskom tíme vládne mimoriadne pozitívna energia. Nie všade vo svete takú človek dostane. V Dánsku boli ľudia veľmi chladní, v Kanade sme zasa v tíme nemali také vzťahy, aby sme mohli byť úspešní. Vzťahy v Podbrezovej sú vynikajúce. Aj keď nie vždy sa darí, držíme spolu. A to mi v práci pomáha. Dôležité je aj to, že Štefan Markulík sa ako šéf realizačného tímu snaží byť neustále pozitívny. Aj keď príde prehra, povzbudzuje nás, aby sme makali ďalej. To som v predošlých pôsobiskách nezažil. Vnímam to mimoriadne kladne, pretože sa spája kultúra so športom a to je jasný príklad, ako sa majú ľudia správať vo futbalovom prostredí.
Máte trénersky vzor, prípadne, ako sa posúvate dopredu?
– Vzorov mám niekoľko a vďaka nim sa vzdelávam a posúvam. Pozerám rôzne kurzy a čítam mnoho kníh. Neustále hľadám možnosti ako sa zlepšovať. Aj moja mama mi odmalička hovorila, že s knihami budem spätý celý život. Nikdy nedospejem do štádia, že sa prestanem učiť. Snažím sa mať „drajv,“ čo považujem za svoju silnú stránku. Bez neho sa trénerstvo robiť nedá. Je to kľúč od toho, aby som sa vo futbale ukázal a podával v práci také výkony, ktoré sú potrebné pre celý realizačný tím.
Zdá sa, že všetok čas v Podbrezovej obetujete futbalu. Stíhate oddychovať?
– Naozaj, momentálne nemám veľa času, pretože futbal je pre mňa všetko. Dôležité však je nájsť balans medzi prácou a oddychom. Každý deň hľadám správny pomer medzi zamestnaním a voľným časom a zisťujem, kedy potrebujem skutočne vypnúť. Rád relaxujem pri dobrom filme, napríklad pri nejakej komédii. Pozorne tiež sledujem politiku v Kanade a USA. Snažím sa nemárniť čas vecami, ktoré mi do života nič nedajú. No nad všetkým je rodina, hoci na ňu nemám dostatok času.
Aký je váš trénersky sen?
– Túžim sa do veku 22 rokov stať hlavným trénerom v profesionálnom mužstve. Myslím, že táto méta je v mojich silách. Záleží už len na mne, či urobím tie správne kroky. Kľúčové však je, že mám veľké sny a naplno za nimi idem. Každý deň sa zameriavam na to, aby som bol pripravený, v čom mi pomáha aj súčasný realizačný tím a priatelia po celom svete. Nevyhnutné je neustále sa vzdelávať a čakať na danú príležitosť, lebo môže prísť hocikedy – skôr alebo neskôr. A človek musí byť na ňu pripravený.
