Všetko malo svoje miesto a význam. Úkonov pred Vianocami bolo mnoho a zvyky museli byť prísne dodržiavané. Postihom by bola zlá úroda, či nešťastie v rodine. Aj také boli Vianoce našich predkov. O vianočných prípravách, zvykoch či mágii podobnosti sme sa rozprávali s kurátorkou Horehronského múzea, Mgr. Denisou Čiefovou, DiS. art.: Predvianočné obdobie našich predkov sprevádzali rôzne tradície a zvyky. Ako sa pripravovali na advent?
– Tradičná kultúra na Horehroní mala roľnícko-pastiersky charakter a začiatok nového roka súvisel s cyklom hospodárskeho roka. Ľudia sa pripravovali na príchod zimného slnovratu a verili, že sa práve v tom období aktivizujú „zlé sily“, ktoré by im mohli uškodiť. Museli byť pred nimi chránení. Toto obdobie zároveň ponúkalo priestor veštbám hospodárskeho, osobného či ľúbostného charakteru. Postupne boli oslavy zimného slnovratu zlúčené s obdobím adventu, no mágia podobnosti – podobné privoláva podobné – ostala. Napríklad počas adventných príprav nesmela prísť do domu prvá žena. Preto chodili ráno na Štedrý deň po domoch chlapci s „oceľou“ a vinšovali, za čo boli odmenení drobnými peniazmi. Tým, že do domu ako prví vkročili mladí a zdraví chlapci, priniesli rodine zdravie a silu, ktorá bola umocnená spomínaným vinšom. Mali zabrániť aj rozbíjaniu riadu v domácnosti, inak hrozil rodine úbytok. V tieto dni platil aj zákaz priasť. Napríklad na Katarínu dievčatá sadili do črepníka s pieskom čerešňovú, slivkovú, alebo orgovánovú vetvičku. Kždý deň ju polievali vodou, ktorú si priniesli v ústach z potoka. Ktorej vykvitla, tá sa mala do roka vydať. Na Ondreja zas chodili dievčatá „siať konope“. Semienka siali popod obloky, kde býval mládenec, ak zišli, do roka sa dievča malo vydať. Neskôr chodili len hádzať semienka do okien. Alebo aj liali olovo do studenej vody a podľa tvaru skúšali vyveštiť budúcnosť, či uhádnuť profesiu ich budúceho manžela. Ak sa olovo podobalo na koleso, budúci muž mohol byť mlynár. Potom varili halušky, do ktorých dali lístočky s menami mládencov. Ktorý vyplával ako prvý na povrch, také meno mal mať aj budúci muž. Nakoniec večer ešte išli dievčatá triasť ploty s odriekaním. Prosili tak svätého Ondreja, aby im dal znamenie, kedy sa majú vydať. Potom čakali, z ktorej strany a koľkokrát zašteká pes. Podľa toho zisťovali, na ktorej strane býva ich ženích a za koľko rokov sa vydajú. Na Barboru, rovnako ako aj na Mikuláša, platil zákaz ženských prác – nesmelo sa priasť, šiť, vyšívať či párať perie, „aby sa statok nepáral – neklal“.
A čo taká Lucia?
– Lucia bola podľa predstáv najväčšou strigou, ktorá chodila po svete a škodila ľuďom. Aj dni od Lucie do Vianoc boli považované za „strigônske“. S Luciou je spojených veľa úkonov mágie podobnosti. Taktiež sa nemohlo priasť. Ochranou pred bosorkami bol cesnak, ktorý sa jedol, dával sa dokonca aj dobytku, robili sa s ním kríže na vchodoch či dokonca si ním ľudia natierali ruky, tvár a nohy. Počas noci na Luciu robili dievčatá aj takzvanú „vypriadanú“ noc. Ostali na priadkach, no nepriadli, a opäť si varili halušky s menami mládencov, na ktoré ich aj pozvali. Tí doniesli slamu, ktorú rozložili na zemi a všetci na nej prenocovali. „Na priadkach“ sa zúčastnili aj vydaté ženy, ale ani ony nepriadli. Jedna bola prezlečená v spodnej bielej košeli a so zamúčenou tvárou predstavovala Luciu. Spolu chodili po domoch. V Polomke napríklad dozerala s remeňom v ruke na deti, či sa modlia. V Závadke ženy po domoch tancovali. Medzi najznámejšie veštby počas Lucie patria lístočky, z ktorých na Vianoce malo vzísť meno budúceho muža. Dievčatá ale aj hrýzli každý deň do jablka. Meno prvého muža, ktorého uvideli na ceste na polnočnú omšu alebo stretli pri sväteničke, mal mať aj ich nastávajúci muž. Bolo zvykom, že na Luciu sa veštilo aj počasie. Každý jeden deň od Lucie do Vianoc predstavoval jeden mesiac.
Aké bolo štedrovečerné stolovanie? Čo nesmelo chýbať?
– Pozornosť bola venovaná úprave stola. Prikryli ho bielym ľanovým obrusom, z ktorého na jar siali ľan. Na stole boli položené dva (niekedy aj viac) bochníky chleba, pričom jeden bol ponechaný na stole až do Nového roku, ďalší už jedli a dávali z neho aj koledníkom a pastierom. V Šumiaci a Telgárte chlieb nahrádzali posúchmi alebo lokšami. Vedľa chleba, v rohu stola, bolo položené po troche z každého zbožia, ktoré doma pestovali, niekedy aj ľanové semiačka a tri zemiaky. Ďalej bol na stole položený peniaz, soľ, cesnak, med, oblátky, pálenka, jablká, varené slivky, alebo aj hrušky, varený hrach, opekance s makom a medom alebo s bryndzou a kyslá hubová polievka – teda kapustnica s hubami. Pod stôl, alebo do kúta dali slamu. Symbolizovala očakávanie lepšej úrody, na znak toho, že Ježiš Kristus sa narodil na slame. Po sviatkoch slamu posekali do krmiva, alebo ju použili na podstielanie, obkrútili ňou ovocné stromčeky alebo ju mohli použiť aj na okiadzanie pluhu pred prvou orbou. Niektoré rodiny dávali pod stôl toľko kôpok soli, koľko bývalo ľudí v dome. Podľa prvej rozpustenej kôpky vyvodzovali dotyčného smrť. Čo však pod stolom nesmelo chýbať, bolo železo. Vraj kvôli tomu, že kto ho pri večeri pristúpi, nebude mať rany. Obopnuté nohy stola reťazou symbolizovali súdržnosť rodiny. Železo symbolizovalo aj zdravie a zabezpečovalo úspech. Ľudia pod stôl dávali aj predmety, ktoré boli spojené s ich prácou – drevorubači sekeru, kováči kladivo. Pred štedrovečernou večerou sa všetci postili, pričom dievčatá vôbec nemali jesť, aby si zaslúžili dobrého chlapa. Začínala po večernom zvonení. Dvere na izbe boli zatvorené a obloky zastreté. Zapálila sa sviečka a dávalo sa pozor, či sa horiaci knôt neobráti na niekoho z domácnosti, čo opäť predznamenalo jeho smrť. Na začiatku večere bola spoločná hlasná modlitba, dospelí si vypili pálenku. V niektorých rodinách hodili trošku hrachu do kútov – pre dušičky (v kútoch sa podľa predstavy zdržiavali duše mŕtvych) alebo aj preto, aby sliepky lepšie niesli. Tie potom po večeri doniesli do izby, aby hrach vyzobali. Štedrá večera začínala jedením cesnaku a chleba. Cesnakom aj robievali krížiky na čelo, zápästie aj nad dvere. Menšie deti dostali zjesť trochu medu, aby boli dobré, väčším urobili na čele krížik, aby boli pekné. Pri večeri sa ponáhľali, aby boli aj s prácou na poli rýchlo hotoví. Gazdiná počas celej večere nesmela odísť od stola, lebo by jej sliepky dobre nesedeli a nesmela piť vodu, ak nechcela mať počas hrabania sena daždivo. Po večeri chodili po domoch chlapci s Betlehemom, deti i chudobnejší spievali pod oblokmi. Celkovo sa susedia navštevovali a vinšovali si.
Predmety zo štedrovečerného stola mali význam aj počas nasledujúceho roka. Aký?
– Všetky potraviny a predmety, ktoré boli uložené na štedrovečernom stole, získali isté schopnosti – stali sa posvätnými. Minca zaisťovala, aby domácnosť neostala v priebehu roka bez peňazí. Bitka ustala, ak dotyčných posypali štedrovečernou soľou. Med využívali k liečeniu popálenín a vredov. Chlieb, semená a omrvinky dávali do siatin. Po večeri gazda naukladal na sito či tanier opekance, kúsok chleba s cesnakom a medom a zaniesol ho do stajne pre každý kus dobytka, aby bol chránený pred strigami. Cesnak bol dobytku podávaný vždy, keď sa báli, že by mu strigy mohli uškodiť. Myslelo sa aj na zosnulých. Z večere im z každého jedla odložili buď do misky pod stolom, do kúta pod stromček alebo do vedra s vodou, ktorou potom pokropili stajne.
Aj vítanie nového roku bolo určite odlišné. V čom?
– Nový rok bol z hľadiska ľudových predstáv sviatkom opakujúcim úkony štedrovečerného dňa. Vo všeobecnosti dominovali obrady, ktorých cieľom bolo zabezpečiť celoročný úspech, ako pracovný, tak i rodinný. Rozšírená bola predstava, že čo sa sníva pred Novým rokom, sa v jeho priebehu aj splní. Vstávalo sa včas ráno, aby boli ľudia vždy šikovní a čerství. V tento deň nebolo konzumované nič, čo malo perie, aby sa gazdovstvo „nerozlietalo“. Veľmi dôležitou súčasťou bol, podobne ako v adventnom období, zákaz prísť ako prvej do domu žene. Preto muži, aj chlapci, chodievali ráno, či doobeda po domoch s vinšovaním.
Kedy a čím končilo vianočné obdobie?
– Vianočné obdobie končilo Tromi kráľmi. V tento deň si dávali rodiny posvätiť cesnak, soľ a kriedu. V rímskokatolíckych obciach svätil farár vodu, ktorú si ľudia doniesli, v gréckokatolíckych obciach farár posvätil tečúcu vodu v dedine. Ľudia sa ňou potom kropili a aj si z nej doniesli domov. Počas dňa chodili farár, kantor a zvonár s miništrantmi koledovať po domoch. Na stole bol biely obrus s krížikom, vo vahane bôb, fazuľa, žito a ovos, vedľa tri hrste ľanu. Neskôr tieto naturálie nahradili peniaze. Koledníci prišli do domu spievajúc, spoločne sa pomodlili a rechtor napísal nad dvere letopočet s iniciálami G+M+B, čo značilo mená troch kráľov – Gašpar, Melicher, Baltazár. Viaceré rodiny ešte pred príchodom koledníkov nasypali pod prah ovos. Potom ho pri ich odchode pozametali a dali vyzobať sliepkam, aby z nich boli dobré nosnice. V tento deň dávali dole aj stromček, ktorý bol zavesený na hrade. Býval ozdobený medovníkmi kúpenými na jarmoku, alebo papierovými ozdobami vyrobenými deťmi.
Zachovali sme si niečo od našich predkov, alebo sa pre nás Vianoce stali skôr komerčným obdobím?
– Toto je pomerne zložitá otázka. Musel by byť urobený výskum o súčasnom prežívaní Vianoc. Môj osobný názor je, že zo zvykov našich predkov prevláda málo. Aj život sa už zmenil a ľudia nie sú tak závislí od úrody, ako tomu bolo kedysi, takže aj tie úkony postupne miznú. Samozrejme, záleží aj od kraja, či rodiny. Niekto dodržiava viac, iní zas menej. Pravdepodobne najbežnejšie, čo si ľudia ponechali dodnes, je zachovávanie stolovania s množstvom potravín, ktoré na stole „musia byť“, vrátane osobitného taniera pre duše mŕtvych.
 |
| Koledníci zo Šumiaca, rok 1942. Foto: FB horehronský etnografický kaleidoskop |
