Soňa Štrbová bola v železiarňach zubnou lekárkou viac ako polstoročie

Náš seriál k 185. výročiu vzniku Železiarní Podbrezová zakončíme rozhovorom so zubnou lekárkou Soňou Štrbovou. Tá pôsobila vo fabrike viac ako polstoročie. Jej obdivuhodná dlhoročná služba je však na konci. V tomto roku sa dvere jej ambulancie otvorili naposledy a z kresla odišiel posledný pacient. Skúsená stomatologička totiž odišla na zaslúžený dôchodok. Aj keď mala v posledných dňoch a týždňoch množstvo povinností, našla si čas a navštívila nás v redakcii, aby zaspomínala na roky minulé.

Soňa Štrbová sa narodila v roku 1947 v Bratislave, kde ju vychovávali starí rodičia pôvodom z Hronca. „V Bratislave som vyštudovala gymnázium a následne aj Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Špecializovala som sa na stomatológiu a zostala som jej verná až do dôchodku,“ vrátila sa do minulých liet.

Jej mama mala vážne zdravotné problémy, ktoré postihli aj vtedy trojročnú Soňu. Vďaka liečebnému pobytu v Novom Smokovci sa dieťa rýchlo vyzdravelo, mamu však choroba sprevádzala dlhodobo.

Za dcérou do Hronca
Hoci sa vyštudovaná medička usadila v Bratislave, pravidelne chodievala prázdninovať na Horehronie. Počas vysokoškolského štúdia sa vydala a narodila sa jej dcéra. „Zo začiatku sa o ňu starali moji starí rodičia v Hronci. Štúdium bolo náročné a musela som sa mu plnohodnotne venovať. Každý týždeň som však cestovala za nimi,“ spomína.

Jej starý otec sa na dôchodok natrvalo vrátil na Horehronie a Soňa za ním naďalej pravidelne chodievala. „Popri štúdiu som si chcela privyrobiť, tak som robila laborantku v Zlievarni Hronec. Po skončení štúdia som sa vrátila natrvalo a zamestnala sa vo vtedajších Švermových železiarňach. Dostala som prácu a pridelili mi jednoizbový byt.“

Soňa Štrbová začínala v Závodnom zdravotnom stredisku (ZZS) pri zubnom lekárovi Milanovi Kalovi. „Ambulancie sme mali v budove, v ktorej dnes sídli spoločnosť ŽP Bezpečnostné služby. Na prízemí boli všeobecní lekári a na poschodí sme mali zubnú ambulanciu a bola tam aj rehabilitačná sestra. Boli sme veľmi dobrý kolektív a vzájomne sme sa rešpektovali. Doktor Kala bol uznávaným stomatológom a ja som bola rada, že môžem odštartovať svoju prax práve u neho. Boli sme zohratý tím, denne sme ošetrili 60, niekedy aj 70 pacientov. Pochopiteľne, na jednom zubárskom kresle sme sa striedali. A viete si asi predstaviť, aké boli zubárske kreslá pred 50 rokmi,“ hovorí s úsmevom.

Vlastná ambulancia

Železiarne sa rozrastali, s výstavbou nového závodu pribúdali zamestnanci a keďže prioritou sociálnej politiky fabriky bola zdravotná starostlivosť, postupne vznikla potreba zriadiť zubnú ambulanciu aj v novovybudovanom areáli. „Približne po roku práce pod vedením Milana Kalu som sa stala zubnou lekárkou pre nový závod. ZZS sídlilo v terajšej riaditeľskej budove. Na poschodí sa nachádzalo investičné oddelenie a dole mali svoje ambulancie lekári. Na prízemí som mala k dispozícii moderne zariadenú ambulanciu a vedľa boli dve ambulancie všeobecných lekárov, doktora Haláka a doktorky Čtvrtlíkovej. V tom čase tam bola ešte aj kantína, ktorá bola neskôr zrušená. Žili sme vo veľmi priateľskom ovzduší a navzájom sme si pomáhali.“

Skúsená zubárka loví v pamäti a hovorí, že práca závodných lekárov bola v tom čase veľmi náročná. Vo fabrike bolo okolo päťtisíc zamestnancov, v novom závode sa výroba rozbiehala a často sa vyskytovali aj úrazy, pri ktorých zasahovali v prvom rade lekári ZZS. „Ošetrovanie prebiehalo priamo na pracovisku. Neraz som zazrela nášho kolegu utekať do výrobnej haly, aby poskytol zranenému prvú pomoc a až následne prichádzala záchranka.“

Zuby po otcovi

Rukami skúsenej zubárky prešlo mnoho chrupov. Ako hovorí, pacienti k nej boli zväčša milí, no občas sa aj im niečo nepáčilo. „Bola som mladá a stalo sa, že niekto na mňa napísal sťažnosť, že nie je so mnou spokojný. Dôvodom nespokojnosti bolo, že som odmietla dávať pečiatky, aby nemusel ísť daný pacient do práce. No a vtedy nie ste dobrý doktor,“ poznamenala s humorom.

Na základe svojich životných skúseností nám povedala aj o návykoch ľudí a aj o tom, ako v minulosti naučila pacientov čistiť si zuby a chodiť na prehliadky či ošetrenia. „V súčasnosti je situácia oveľa lepšia, no kedysi to bolo náročné a určite by so mnou súhlasil a mal k tomu čo dodať aj dnes už nebohý Milan Kala. Ľudia prichádzali s pokazenými zubami, rozpadnutým chrupom a museli sme im dávať dokopy celú ústnu dutinu,“ hovorí a následne pokračuje: „Ľudia to brali tak, že ak majú pokazený zub, je potrebné ho vytrhnúť. Keď som to odmietla, neraz sa hnevali a hovorili, že ide o ich zuby a môžu si rozkázať, čo s nimi chcú. Presvedčila som ich až otázkou, že ako budú potom jesť. Často sa domáhali trhania zdravých zubov a argumentovali tým, že si dajú do úst protézy. Bol to taký zvláštny trend,“ pokračuje.

Výhovorky hľadali ľudia permanentne, neraz príčinu nezdravého chrupu pripisovali dedičnosti po otcovi. Omladením osadenstva sa zvyšovala aj úroveň ústnej hygieny.

„V tom čase som mala množstvo pacientov (asi 3 500 zdravotných kariet). Naučila som sa robiť rýchlo, ale zodpovedne. Mala som šťastie aj na zdravotné sestry. Evka Žbirková pracovala ako odborná sestra pre stomatológiu. Stretli sme sa ešte počas mojich štúdií. Keď odišla do dôchodku, mala som sestričku Soňu Kerkešovú. Obom prajem aj touto cestou veľa zdravia a ďakujem im za ich odborne a poctivo odvedenú prácu.“

Ťaháreň rúr ju očarila

Soňa Štrbová ošetrovala nielen zamestnancov železiarní, ale aj pracovníkov externých firiem. Nie vždy to bolo jednoduché a zažila naozaj zložité situácie, napríklad pacienta s pohlavnou chorobou, ktorý mal ústnu dutinu v hroznom stave. „Vtedy som tušila, o čo ide, preto som ho poslala na dermatovenerológiu a moje odhady sa, bohužiaľ, naplnili.“

Dnes si už bývalá zubárka spomína aj na obdobie otvorenia ťahárne rúr. „Bola som veľmi zvedavá. Mala som šťastie, pretože raz za mnou prišiel do ambulancie Ľubomír Longauer z investičného oddelenia a spýtal sa, či sa s ním nejdem pozrieť do výroby. S radosťou som súhlasila. Ťaháreň rúr bola na tú dobu špičková a na pohľad krásna. Stroje boli nablýskané a všetko dýchalo novotou a čistotou. Neporovnateľné s areálom Zlievarne v Hronci, kde som brigádovala počas štúdia.“

Dozor a riadenie komisie

Soňa Štrbová pravidelne vykonávala i zdravotnícky dozor na cyklistických pretekoch. „Môj manžel už od detstva pretekal na cestných bicykloch a neskôr i trénoval. Vtedajšie Švermove železiarne organizovali súťaže pre deti. Tie mali vyšliapať hore Vagnárom a keďže každé športové podujatie muselo mať zdravotnícky dozor, robila som ho ja. Pre cyklistov bola zriadená na Kolkárni miestnosť, v ktorej bolo zariadenie na meranie funkcií, tepu a celkovej výdrže. Vznikali aj úsmevné situácie. Pred pretekmi mal chlapec výborné výsledky, no keď prišiel na súťaž, nevládal. Keď sme zisťovali, čo sa stalo, priznal: Teta, ja nevládzem, prejedol som sa,“ pokračuje s úsmevom.

Ľudia boli k sebe lepší

Soňa Štrbová bola aj poslankyňou Miestneho národného výboru v Podbrezovej a toto obdobie jej života poznačilo množstvo zážitkov. Snažila sa byť objektívna, spravodlivá a chcela vyhovieť občanom vo svojom volebnom obvode. V snahe presadiť ich požiadavky musela za ne často tvrdo bojovať. Spomína však len na tie humorné. „Chodievala som spisovať hydinu kvôli očkovacím látkam. Ľudia to nevedeli pochopiť a báli sa, že budú musieť odovzdávať kontingenty ako kedysi. Dlho mi trvalo, kým som ich presvedčila, že to tak nie je a začali mi dôverovať,“ dodala.

Zubná lekárka viackrát zopakovala, že obdobie jej začiatkov bolo krásne. „Nie preto, že sme boli mladí. Taktiež sme mali svoje starosti. Ale ľudia si navzájom prejavovali viac pozornosti, žili družnejšie a boli sme šťastnejší. Osobne som nemala veľa voľného času, bola som predsedníčkou sociálno-zdravotnej komisie a vôbec to nebolo pre mňa jednoduché. Chodili sme na kontroly k sociálne slabším rodinám, našli sme aj podvyživené deti, chýbali im hygienické návyky a aj vtedy boli situácie, že rodičia sociálnu výpomoc prepili a o deti sa nestarali. Nevedela som sa s tým zmieriť a chcela som tomu zabrániť.“

Počúvať človeka, ktorý prežil toho naozaj veľa, je ako nevyčerpateľná studnica. Zážitkov a rôznych veselých i smutných príhod je mnoho a nedajú sa zmestiť do jedného článku. No ako uzavrela našu debatu skúsená stomatologička, každý by si podľa nej mal zažiť obdobie spred niekoľkých rokov a bol by spokojnejší. „Na minulosť nemôžem povedať nič zlé. Okrem iného som sa presvedčila, že ak majú ľudia viac, nie sú šťastnejší. Chýba im láska, porozumenie a úcta. A naopak, ak majú menej, sú šťastnejší.“