Je jedinou ženou v realizačnom tíme FK Železiarne Podbrezová. Mladá fyzioterapeutka Karin Hlivková začínala na Horehroní pri mládeži, no od začiatku aktuálnej sezóny je pevnou súčasťou prvého tímu železiarov. Na prácu v prevažne mužskom kolektíve si zvykla a ako hovorí, chalani sú skutoční profesionáli.
O práci fyzioterapeutky, zraneniach, ale aj o zákulisí porozprávala pre náš dvojtýždenník.
Vráťme sa na začiatok. Ako ste sa dostali do realizačného tímu FK Železiarne Podbrezová?
– Po skončení štúdia na vysokej škole som nastúpila do jedného súkromného centra v Banskej Bystrici. Môj kolega Patrik Beňuš bol už dlhší čas súčasťou podbrezovského klubu a práve on mi povedal, že hľadajú posilu do tímu. Oslovil ma a ja som súhlasila. Začala som pracovať pri dorastencoch, no po prvej sezóne prišla možnosť prejsť k „áčku.“
Dlho ste zvažovali takúto možnosť? Predsa len, profesionálny klub, dennodenná práca, množstvo povinností…
– Ponuku som vnímala ako novú výzvu. Zároveň som si však uvedomovala, že pôjde o väčšiu zodpovednosť. No tým, že som sa rok pohybovala pri dorastencoch, poznala som klub, tváre i celkové fungovanie. Bola som rada, že mi prišla do cesty takáto možnosť. Takže som neváhala a išla do toho.
Pracovali ste v súkromnom centre a zrazu ste boli pri futbalovom tíme. V čom vidíte rozdiely?
– Musím povedať, že je to úplne niečo iné. Pri profesionálnych športovcoch dbáme na komplexnosť – čiže regeneráciu, prípravu a celkový životný štýl tak, aby sme sa vyvarovali zraneniam. Navyše, ide o tímovú prácu, čiže musím komunikovať s kondičnými trénermi, ale aj s ostatnými členmi realizačného tímu. No najväčšia zmena bola v tom, že futbal nikdy „nespí.“
Ako to myslíte?
– Fungujeme prakticky každý deň. Človek má neustále množstvo povinností, ktoré musí plniť a práve na to som si musela trošku zvyknúť. Navyše, vo futbale sa stretávam s úplne inými druhmi zranení, často ide o akútne stavy. Mimo futbalu prichádzajú ľudia, ktorých napríklad dlhodobo bolí chrbát a snažíme sa problém zmierniť. Po tréningu neraz príde hráč a hovorí – tu ma pichlo, tam ma bolí alebo dôjde s podvrtnutým kolenom alebo členkom. Isté veci som sa preto musela naučiť, ďalšie zopakovať, no myslím si, že som sa do toho rýchlo dostala.
Už ste čo-to naznačili, ale aké zranenia najviac trápia futbalistov?
– Najčastejšie majú preťažené triesla, problémy s hamstringom či podvrtnuté členky.
Aká je práca v prevažne mužskom kolektíve?
– Zo začiatku to bolo pre mňa trošku zvláštne, že som jedinou ženou medzi chlapmi. No rýchlo som si zvykla. Pomohli mi aj samotní chalani, ktorí ma bez problémov medzi seba prijali. Musím však povedať, že každý z nich je slušne vychovaný a cítiť z nich profesionalitu. Čiže v tomto smere problém nebol. Myslím si, že ma rešpektujú rovnako ako mojich mužských kolegov fyzioterapeutov. Nestretla som sa ani so žiadnymi narážkami, že dievča nemá čo pri futbale robiť a podobne.
Aký je váš bežný pracovný deň?
– Do práce prichádzam asi hodinu pred hráčmi. Nachystám si všetko potrebné a pozriem si dotazník. Chalani ho totiž každé ráno vypisujú. Zaznamenávajú doň svoj aktuálny zdravotný stav, ako sa cítia, ako sa vyspali alebo či majú nejaký diskomfort. Ak príde zranený hráč pred tréningom, zistíme problém, prípadne zacvičíme. V prípade, že je hráč zranený, zostáva u mňa a snažíme sa problém riešiť, ostatní idú na tréning. Poobede v rámci regenerácie pouvoľňujeme s futbalistami svaly a ako prevenciu cvičíme až do večera.
Akí sú futbalisti klienti? Berú fyzioterapiu ako súčasť svojej práce alebo musíte na niektorých občas aj pritlačiť?
– Musím ich pochváliť, fyzioterapiu berú zodpovedne. Pri dorastencoch bol trošku väčší problém dostať ich k nám. Aj keď boli zranení, neraz som ich musela „obháňať.“ Samozrejme, aj medzi mužmi sa nájdu takí, ale väčšina z chalanov si uvedomuje, že futbal ich živí. Preto dbajú na prevenčné cvičenia a keď majú zdravotný problém, snažia sa byť čím skôr v poriadku. Vedia, že robíme pre nich maximum, aby boli na trávniku čo najskôr.
A čo vy a futbal? Mali ste o ňom aký-taký prehľad?
– Práveže vôbec. Netajím sa, že som mu do môjho príchodu na Horehronie príliš nerozumela a ani som nemala sen pracovať s futbalistami. Mojou úlohou však nie je ovládať šport, ale musím mať prehľad o tom, aké pohyby hráči robia, aké zranenia sa vyskytujú a čo všetko spája fyzioterapiu s futbalom. Od môjho príchodu som sa začala viac zaujímať o tento šport a už som v obraze. Priznávam, musela som si naštudovať, aké zranenia najviac trápia futbalistov, aby som bola dostatočne pripravená na to, čo ma čaká.
Na striedačke počas majstrovských zápasov sme vás zatiaľ ešte nevideli. Prečo?
– Celkovo sme traja fyzioterapeuti. Bola som len raz na prípravnom zápase, inak toto je oblasť kolegu Paťa Beňuša, ktorý má v tom prax. V budúcnosti sa však budem ešte viac angažovať a možno ma uvidia ľudia aj počas majstrovského stretnutia.
