V súvislosti so 185. výročím založenia Železiarní Podbrezová vám na stránkach novín Podbrezovan prinášame seriál, v ktorom vám priblížime ich minulosť pamäťou bývalých pracovníkov. Po Milanovi Pivovarčim a Bartolomejovi Holinďákovi sme sa tentokrát rozprávali s Ivanom Taslerom. Vyštudovaný architekt stál pri realizácii mnohých projektov. Popri tom sa aktívne venoval športu či fotografovaniu. V hlave má mnoho spomienok, veď roky v hutníckom závode boli vždy pestré – niekedy jednoduché, inokedy zložitejšie.
Ivan Tasler sa narodil v Nových Zámkoch v rodine evanjelického farára. Práve v tomto meste na juhu Slovenska jeho otec v tom čase pôsobil.
„Potrebovali Slováka, čo vie po maďarsky. A keďže sa môj otec učil v škole maďarčinu, presunuli ho na krátky čas práve do Nových Zámkov,“ vrátil sa desaťročia do minulosti náš bývalý kolega a dodal, že okrem tohto mesta pôsobil otec aj v Trenčianskych Stankovciach a neskôr v Brezne, kde bol až do svojej smrti. „Prakticky celé detstvo som prežil práve tu. Horehronie považujem za viac ako svoj rodný domov.“
Začiatky v železiarňach
Ivan Tasler vyštudoval architektúru a pozemné staviteľstvo na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave. Po úspešnom štúdiu dostal „umiestenku“ do zamestnania vo firme v Lučenci. „Táto možnosť mi vôbec nevyhovovala. Keďže som býval v Brezne, vedel som, že v podbrezovských železiarňach je možnosť pracovať pri zabezpečovaní výstavby. Prihlásil som sa u vedúceho investičného odboru Štefana Oravca a bol som prijatý,“ opísal svoje začiatky vo fabrike.
Spočiatku pracoval ako stavebný dozor pri výstavbe elektrooceliarne. „Súčasne som si so záujmom prehliadal činnosť vo všetkých prevádzkach starého závodu. Investičný odbor vtedy zabezpečoval realizovanie viacerých stavieb, napríklad skladu vykurovacích olejov pre siemens-martinské pece, ktoré prešli z vykurovania hnedouhoľným generátorovým plynom na vykurovanie olejom. Taktiež som sa zúčastnil na rekonštrukciách týchto pecí, jemnej valcovne profilov a ďalších.“
Ivan Tasler spomína aj výstavbu dvoch elektrických oblúkových pecí, kyslikárne, šrotového poľa na Piesku a najmä prvého zariadenia plynulého odlievania v Československej republike. „Stavba bola realizovaná v náročných podmienkach, lebo bola ovplyvnená prevádzkou elektrooceliarne a blízkosťou Hrona. So záujmom som sledoval činnosť technologického zariadenia a ťažkú prácu zamestnancov. Pamätám si, ako robila problémy voda z rieky Hron. Preto boli vytvorené čerpacie studne a čerpadlami sa voda vyťahovala,“ spomína na neľahkú výstavbu.
Neskôr zastával aj ďalšie funkcie, bol vedúcim projekcie, vedúcim odboru realizácie a od roku 1993 riaditeľom pre techniku, inžiniering a technológiu. V súčasnosti spomína na mnohé stavebné diela, ktoré počas jeho aktívnej činnosti vo fabrike vznikali.
„Veľmi náročné bolo vybudovanie ťahárne rúr I, valcovne bezšvíkových rúr, ťahárne rúr II v novom závode, kde boli potrebné rozsiahle terénne úpravy.“
Zabezpečenie výstavby a rekonštrukcií išli pritom ruka v ruke s dôkladnou prípravou návrhu, schvaľovaním štúdií a projektovej dokumentácie. „Veľký rozsah investičných stavieb, ich realizáciu, ako aj náročnosť si vyžadovali neustály kontakt so značným počtom dodávateľských a subdodávateľských firiem – od spracovania štúdií, cez projektovú prípravu až po ukončenie ich realizácie a prevádzku. Práve toto mali za úlohu pracovníci investičného odboru,“ poznamenal.
Mnoho projektov
Dlhoročný zamestnanec spomína i mnohé nevýrobné stavby, ktoré fabrika v tom čase realizovala. Napríklad podnikové garáže, dielňu pre nákladné vozidlá, sociálne zariadenie s vrátnicou, lávku pre peších cez Hron, závodnú kuchyňu a jedáleň, rekonštrukciu hotela Podbrezovan, ale i obnovu podnikovej chaty na Táľoch či obytné bloky na Kolkárni. Taktiež bol súčasťou projektu prekrytia hľadiska futbalového štadióna či výstavby kúpaliska. „Niektoré z týchto dokumentácií spracovala projektová zložka vtedajších Švermových železiarní, kde pracovala moja manželka Eva,“ doplnil.
Ivan Tasler hovorí, že počas dlhých rokov v železiarňach zažil mnohé zaujímavé i vtipné príhody. „Pri mojom príchode do podniku bol generálnym riaditeľom Vladimír Šupka. Pri prehliadke pracovísk fabriky, ktorú som s ním absolvoval, sa zastavil pri zamestnancoch. Na môj úžas pri rozhovore s nimi vedel všetko o ich rodinách, zdraví manželky a dokonca aj mená detí,“ spomína na riaditeľa, ktorý bol na čele železiarní v rokoch 1951 až 1961.
„Raz pri pochôdzke po fabrike s pracovníkmi Hutného projektu Praha som dostal otázku, či sa u nás v okolí objavil už medveď. Moja odpoveď znela – Samozrejme, áno, aj tu v podniku.“ Po ich úžase som povedal: „Tam je práve Karol Medveď, môj kamarát,“ hovorí s úsmevom.
Ivan Tasler využíval neraz aj netradičnú formu príchodu do práce z Brezna do Podbrezovej. Viackrát sa totiž plavil po Hrone. „Skladací kajak som mal uložený v blízkosti vtedajšej vlakovej zastávky pri vstupe do fabriky. Naspäť do Brezna som šiel vlakom,“ poznamenal s úsmevom.
Športová činnosť
Život Ivana Taslera bol úzko spätý nielen so Železiarňami Podbrezová, ale aj so športom, ku ktorému bol vedený od útleho detstva. „Už ako štvorročný som lyžoval. Ako dorastenec som bol pretekárom v zjazdovom lyžovaní, pričom som sa umiestňoval na popredných miestach v rámci okresu, kraja i Slovenska,“ nazrel do zoznamu úspechov. Okrem toho sa aktívne venoval aj ľahkej atletike, plávaniu, tenisu, windsurfingu či gymnastike.
„Počas štúdia na breznianskom gymnáziu sme založili takzvanú Sokolskú družinu, ktorá organizovala najmä ľahkoatletické tréningy a rôzne súťaže, čo bolo dobrým riešením aj pre učiteľa telocviku,“ povedal. 
Podobne ako Bartolomej Holinďák, aj Ivan Tasler mal blízko k vodným športom. Počas vysokoškolských štúdií sa zúčastňoval podujatí vo vodnom slalome a splavil rieky Drina a Vrbas v bývalej Juhoslávii.
Po príchode zo štúdia zanechal pretekanie a venoval sa trénovaniu. „Uvedomil som si, že ak chceme mať dobrých lyžiarov – pretekárov aj na Horehroní, musíme mať v prvom rade dobrých trénerov. No kvalita chýbala. Zaisťoval som preto ich školenie. Pomáhalo mi v tom aj to, že som bol členom trénerských rád od telovýchovnej jednoty, cez okresnú, krajskú až po slovenskú trénerskú radu. Pomohol nám aj predseda slovenského lyžiarskeho zväzu Ján Mráz, ktorý mi poslal trénera Milana Trubana, plateného zväzom,“ dodáva. 
Pre trénovanie mládeže využívali lyžiarsky svah so sedačkovou lanovkou na Chvatimechu. „Trénovali tu spoločne členovia lyžiarskych oddielov z Brezna, Piesku i Podbrezovej. Vďaka tomu dosahovali dobré výsledky viacerí mladí pretekári. Spomínané lyžiarske oddiely organizovali aj preteky, najmä Veľkú cenu Nízkych Tatier na Ďumbieri, neskôr na Chopku.“
Horská služba a fotografovanie
Ivan Tasler bol aj dobrovoľným členom Horskej záchrannej služby pre oblasť Nízke Tatry – juh. „Pracovali sme najmä počas zimy. Vždy sme mali službu po dvaja a fungovali sme na viacerých miestach – od Chopku až po Kráľovu hoľu. Chodili sme po teréne a kontrolovali svahy počas lyžovačky. Keď bol vážnejší úraz, mali sme k dispozícii sane, podobne ako teraz. V súčasnosti som stále členom Klubu seniorov horskej služby.“
Náš bývalý kolega mal aktívny život, veď okrem mnohých koníčkov bol aj fotografom a tiež členom Fotoklubu Granus. „Špecializoval som sa na stromy, pretože mám rád kresbu konárov. Najzaujímavejšie sú na jeseň a jar. Podarilo sa mi urobiť veľa pekných záberov,“ hovorí.
Ivan Tasler rozpráva pútavo, veď vo svojom živote zažil mnohé zaujímavé, vážne i vtipné chvíle, a tak s nostalgiou spomína na čas prežitý vo fabrike. Samotné železiarne prežili od svojho vzniku až po súčasnosť mnoho politických a hospodárskych zvratov a museli preto prekonávať prekážky, ktoré doba priniesla. Bolo a stále je potrebné čeliť mnohým nebezpečným snahám a udržať rozvoj a špičkovú úroveň výroby ocele. „Bolo a je to úlohou najmä tých vzácnych a rozhľadených ľudí, ktorí boli, sú a verím, že aj budú vo vedení spoločnosti,“ hovorí I. Tasler a dodáva: „Som rád, že som bol zamestnaný v Železiarňach Podbrezová, ktoré zabezpečovali prípravu a realizáciu náročných stavieb a rekonštrukcií. Mohol som tak využiť svoje vedomosti, ako aj možnosť realizovať svoje mimopracovné záujmy v športe a osobnom živote s celou rodinu. Dodnes bývam v Podbrezovej a počas tejto doby sme s manželkou vychovali aj dve dcéry,“ uzavrel.
