„Športujeme preto, aby sme zomierali zdraví,“ hovorí s úsmevom Ernest Caban, lekár, chirurg, celoživotný športovec. Spolupracoval s mnohými významnými slovenskými športovcami a v súčasnosti je už takmer dekádu lekárom v podbrezovskom futbalovom klube. Jeho životopis je mimoriadne pestrý, veď bol pri senzačnej zlatej olympijskej medaile vodného slalomára Michala Martikána či pri striebre biatlonistky Martiny Halinárovej na majstrovstvách sveta. Je to však len zlomok toho, čo uznávaný odborník vo svojej dlhoročnej kariére zažil. Každé slovo i myšlienka sú pretkané skúsenosťami a po rady si k nemu chodia nielen profesionáli, ale aj rekreační športovci. V súčasnosti sa stále drží vo vynikajúcej kondícii, aktívne športuje a pohyb je súčasťou jeho každodenného života. Pôsobí vo Vojenskom športovom centre Dukla Banská Bystrica a zároveň je chirurgom na klinike NOVAMED.
Ernest Caban nám ochotne prikývol na rozhovor a keby sme mali viac priestoru, dokázali by sme z jeho slov vytvoriť seriál. Skúsený lekár plný životného elánu a optimizmu vníma pôsobenie v Podbrezovej s radosťou a ako hovorí, na Horehroní sa zišla skvelá partia ľudí pôsobiacich okolo futbalu. No nielen o futbale nám porozprával pre náš dvojtýždenník.
Začnime vašim pôsobením v podbrezovskom futbalovom klube. Ako by ste túto spoluprácu charakterizovali?
– V Podbrezovej je skvelá partia hráčov a šikovných ľudí v klube. Naposledy som takýto kolektív zažil v sedemdesiatych rokoch pri hokejistoch Banskej Bystrice. Keď idem v sobotu na zápas, baterky mám dobité hádam až do stredy. Keď odhodím brašňu s lekárskou výbavou a každý si so mnou ťapne, prípadne prehodí dve-tri vety, je to fajn pocit. Vytvorila sa tu naozaj skvelá komunita ľudí – od vedenia, manažéra až po trénerov a hráčov. Na futbale mám rád aj to, že stretávam mnoho ľudí, neraz aj od súperov, ktorých som v minulosti poznal len z televízie. Podbrezová je naozaj mojou srdcovkou a pozíciu športového lekára zastávam s veľkou radosťou. Keď hrávajú železiari pod Urpínom, neraz ma kamaráti z tribún podpichujú, že idem na zlú striedačku, keďže práve v Banskej Bystrici žijem. Vďaka futbalu som spoznal mnoho dobrých ľudí a naozajstných srdciarov, s ktorými je radosť stretnúť sa a podebatovať. V dnešnej skazenej dobe je niečo také určite skvelé.
Fanúšikovia vás poznajú ako lekára klubu a vidia vás najmä počas majstrovských zápasov. No nie je to len o prvotnej pomoci zranenému hráčovi na trávniku, však?
– Presne tak. Prakticky na dennej báze konzultujeme zdravotné problémy hráčov, väčšinou poúrazové stavy. Takisto sa zameriavame na vážnejšie komplikácie, počnúc diagnostikou až po doliečenie. Vynikajúcu spoluprácu máme s doktorom Miroslavom Košíkom, primárom Rádio – diagnostického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Brezne. So športovcami pracujem dlhé roky, prakticky odkedy som nastúpil do Vojenského športového centra Dukla v Banskej Bystrici.
Aké zdravotné problémy riešite najčastejšie?
– Ide najmä o akútne úrazy počas zápasu, podvrtnutia, nakopnutia či tržné rany. Pokiaľ nejde o vážnejšie problémy, snažíme sa ich vyriešiť ešte v deň stretnutia alebo v čo najkratšej dobe, v spolupráci s breznianskou nemocnicou. Spomínam si napríklad na Miša Breznanika. Tomu počas zápasu vyskočilo rameno. Prišiel som ho ošetriť, napravil som mu ho a on hral ďalej. Zranenia sú súčasťou športu a osobne som rád, že sa v podbrezovskom klube zišla partia výborných fyzioterapeutov, ktorí sa o hráčov príkladne starajú. No vyzdvihnúť musím celkové zázemie. Regeneračno-rehabilitačné centrum v Zelpo aréne je na veľmi vysokej úrovni a spomeniem aj spoločnosť ŽP Rehabilitácia, ktorú navštevujú zamestnanci podbrezovských železiarní, ale aj samotní futbalisti.
Ako by ste všeobecne charakterizovali starostlivosť o športovcov z vášho pohľadu?
– Je rozdiel, ak sa o nich stará lekár športovec a bežný doktor, ktorý k pohybu nikdy nepričuchol. Pre športovca je v rámci liečby konkrétneho zranenia doslova katastrofou, ak mu lekár všetko zakáže. Pri každom úraze sa totiž dá nájsť adekvátna alternatíva, aby človek vykonával nejakú aktivitu. Úplne bežný býva abstinenčný syndróm. Všetko sa dá oklamať, ale telo nie. Keď je naučené na intenzívny pohyb a zrazu ho nemá, dostáva sa do veľkého chaosu. Bežne sa s tým stretávame u športovcov, ktorí ukončili svoju činnosť.
Nie je to len o zraneniach, ako lekár musíte byť pripravený na všetko. S čím sa ešte vo svojej praxi stretávate?
– Okrem štandardných problémov sa z času na čas objavia i nepredvídateľné okolnosti. Za posledné roky sa vo svete vyskytuje u športovcov mnoho kolapsových stavov, neraz s fatálnymi následkami.
Čomu to pripisujete?
– Boli robené štúdie a podľa výsledkov ide o kombináciu záťaže a niektorých liekov proti bolesti či zápalu. Tým dochádza k zmene rytmu srdca a následným ťažkostiam. Mnohokrát športovci užívajú nekontrolovateľné dávky liekov a neriadia sa odporúčaniami lekárov. Ďalším problémom je, žiaľ, naša mentalita. Niečo ma bolí, nevadí. Rozchodím. Niekde pichne, ignorujem. To isté prechodená obyčajná chrípka. Telo nám dáva signály, že niečo nie je v poriadku a my to berieme na ľahkú váhu. Aj športovci nastupujú neraz s nedoliečeným zranením na zápas, sami si indikujú lieky a možno si ani neuvedomujú, čo to môže pre nich znamenať.
Môžu pomôcť aj preventívne prehliadky?
– Jednoznačne. A netýka sa to len profesionálneho športu, ale aj amatérskeho. Veľakrát nám šport nemusí pomôcť k lepšiemu zdraviu, ale skôr ublížiť. Každému športovcovi, aj rekreačnému, by som odporúčal preventívnu prehliadku, na ktorej sa urobia záťažové testy, EKG srdca a podobne. Základné vyšetrenia totiž nemusia odhaliť vrodené chyby. Na tomto bazírujem u každého, kto športuje, pretože prehliadkami možno odhaliť choroby pohybového aparátu, metabolické ochorenia, chronické zápaly a podobne. Napríklad, zuby a mandle sú veľkými ložiskami infekcie. Tie nemusia bežný organizmus ohroziť, ale u športovca môže spomínaná prechodená chrípka viesť k zápalu srdcového svalu a tým pádom ho obmedziť do konca života. Znovu opakujem, podrobné preventívne vyšetrenia odporúčam každému, kto športuje.
Čiže nie je to len o výkonoch…
– Prirovnám to k servisu auta. Taktiež v ňom pravidelne meníme olej, brzdy či sviečky. Podobne funguje naše telo. Keď od neho niečo chcem, musím mu to vrátiť. Okrem prehliadky je nutné dopĺňať vitamíny, minerály a dodržiavať pitný režim. Lebo aj o auto, keď sa oň dobre staráte, dlhšie vydrží. A u človeka platí to isté. Jednoducho, je nevyhnutné sa o seba starať. Raz mi nemecký tréner biatlonu povedal, že tréningová jednotka by sa mala rovnať rovnakému času regenerácie. Nemá zmysel ísť trénovať s unaveným organizmom. Nie každý si uvedomuje, že niekedy je menej viac. Oddych, regenerácia či pitný režim musia byť súčasťou tréningu. Aj vo svete vrcholových športovcov vidíme, že majú režim premakaný tak, že tvrdo trénujú, ale pokiaľ nie sú biochemicky zregenerovaní, do ďalšej záťaže nejdú. Dnes je práve biochémia, vitamíny a pitný režim neoddeliteľnou súčasťou športovca – profesionála i rekreačného. V súčasnosti máme na výber množstvo vitamínov, minerálov či výživových doplnkov, ktoré je počas záťaže vhodné užívať.
Takže keď trénujeme, odporúčate radšej iontový nápoj ako čistú vodu?
– Určite áno. Pri záťaži totiž dochádza k zmenám minerálov, ktoré je potrebné doplniť. Voda je pre nás nevyhnutná, no dôležité látky, ktoré telo potrebuje, sa v nej nenachádzajú.
Môže predstavovať problém zvýšený tep?
– Postupným tréningom sa pri záťaži dostávame na úroveň 160 až 180 úderov za minútu. Ak trénujeme pravidelne, nemusíme sa obávať ani vyšších hodnôt. To je u športovca normálne a srdce pracuje efektívne. Ak však vôbec nešportujeme, takýto tep pri náhlej záťaži predstavuje problém a nevládzeme.
Prečo občas dochádza k nevoľnosti počas zvýšenej fyzickej aktivity?
– Môže ísť o dehydratáciu, tým pádom dochádza k rozvratu minerálov. Prichádza slabosť svalového aparátu, no horšie je, ak sa vyskytne porucha srdcovej činnosti. Dá sa docieliť, že organizmus sa postupne adaptuje na záťaž. No nejde to hneď. Človek, ktorý dlho alebo vôbec nešportoval, nemôže zrazu odbehnúť maratón. Na takú záťaž sa musí svalový i srdcový aparát pripraviť.
Čiže odporúčate nezačínať zhurta…
– Presne tak. Pred niekoľkými rokmi začali mnohí známi vo veľkom športovať. Vtedy bol boom bedmintonu, squashu a podobne. Postupne ku mne chodili s roztrhanými achilovkami a inými problémami. Najhoršie je začať zhurta a myslieť si, že som na tom ako pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Lenže každý vek má svoju hranicu záťaže. Ja som tiež behával maratóny, no nemôžem čakať, že dnes túto vzdialenosť zvládnem pod tri hodiny. Nie je to vždy len o výkonnosti. Dôležité je nájsť vhodný spôsob na primeranú záťaž. Je úplne jedno, či si pôjdem zabehať, zacvičiť do fitka alebo na plaváreň.
Akú aktivitu by ste teda odporučili starším ľuďom, prípadne tým, ktorí chcú začať so športovaním?
– Prechádzka s paličkami, odborne nazývaná nordic-walking, je vynikajúca športová aktivita pre starších ľudí, napríklad aj s metabolickými ochoreniami. Ide o fyziologickú záťaž, ktorá je mimoriadne prospešná nielen pre pohybový, ale i pre srdcovo-cievny aparát. Hrudný kôš sa rozpína, telo dostáva viac kyslíka, čiže starším ľuďom alebo tým, ktorí chcú začať športovať, ho rozhodne odporúčam. Nemusíte hneď behať extrémne preteky, stačí sa ísť prejsť s paličkami. Úprimne ma teší, že pribúda ľudí, ktorí túto formu aktivity vyhľadávajú. Pre osoby nad 50 rokov odporúčam okrem nordic-walking aj bicykel a plávanie. A práve plávanie je ideálne na uvoľnenie svalového aparátu. No ako som povedal, dôležité je akokoľvek sa hýbať.
Mení sa v súčasnej dobe zmýšľanie ľudí? Športujú viac?
– Teší ma, že sa do povedomia ľudí dostáva skutočnosť, že sa musíme o seba starať. Veľa zmenila pandémia, začali sme sa viac hýbať, čo je určite pozitívne. Podstatné je robiť aktívny pohyb, ideálne na čerstvom vzduchu, no nemám nič ani proti fitkám. Zásada je niečo robiť a hýbať sa. Ľudské telo sa vie ohromne prispôsobiť. Najhorších je prvých štrnásť dní, postupne však dochádza k určitému návyku a po čase nám začne šport chýbať. Ak sa o telo staráte, ono sa vám odvďačí…
