Jednou z prvých posíl FK Železiarne Podbrezová pred novou sezónou sa stal skúsený ofenzívny hráč Matúš Marcin. Tridsaťjedenročný futbalista už v minulosti dres železiarov obliekal. V sezóne 2019/2020 pôsobil na Horehroní, no jeho anabáza nemala dlhé trvanie. Po rokoch sa pod Šiklov vrátil, a to ruka v ruke s túžbou dosahovať s ambicióznou Podbrezovou čo najlepšie výsledky. Bývalá opora MFK Zemplín Michalovce sa chce čo najskôr v novom prostredí etablovať. Nielen o tom sme sa s produktívnym futbalistom rozprávali.
Matúš, poďme úplne na začiatok. Ako sa upiekol váš príchod do Podbrezovej?
– Na prelome marca a apríla ma oslovil generálny manažér klubu Miroslav Poliaček. Povedal mi, že už pred rokom mali o mňa záujem a chceli by ma do mužstva aj teraz. V Michalovciach mi končila zmluva, a tak som súhlasil. Za dva dni sme sa dohodli na podmienkach a zvyšok bol už rýchly.
Čiže žiadne dlhé uvažovanie?
– Ako som spomínal, v Michalovciach mi končila zmluva a ja som túžil po zmene. Aktívne boli aj iné kluby a môžem prezradiť, že záujem o moje služby bol doma i v zahraničí. No s manželkou očakávame tretí prírastok do rodiny, a tak sme sa rozhodli, že zostaneme na Slovensku. Podbrezová bola najrýchlejšia a aj na podmienkach sme sa veľmi rýchlo zhodli. Preto som sa jej upísal a už teraz sa teším na pôsobenie v tomto mužstve.
S akými víziami prichádzate na Horehronie?
– Podbrezová sezónu za sezónou napreduje a tento fakt ma oslovil. Každý rok môžeme sledovať herný, ale i tabuľkový progres tímu. Čiže verím, že do novej sezóny vyskladáme dobré mužstvo a budeme viac ako konkurencieschopní. Nebojím sa povedať, že v horných poschodiach tabuľky môžeme mútiť vodu.
Čo od vás v klube očakávajú?
– Prichádzam ako jeden zo skúsenejších hráčov, čiže mi bolo predikované, že by som mal byť jedným z lídrov kabíny. Samozrejme, človek si takúto pozíciu vydobyje až na ihrisku. Momentálne som po zranení a prakticky od marca som nehral. Čiže najskôr sa chcem dostať do formy na tréningu, aby som sa čo najlepšie zžil s chalanmi. Ak bude všetko klapať, tak aj spoluhráči pôjdu za mnou.
Spomínate zranenie, v akom stave je koleno?
– Poviem na rovinu, potrebujem ešte trochu času. Snažil som sa liečbu urýchliť, čo nebolo príliš dobré. V Podbrezovej je však vynikajúci tím fyzioterapeutov, ktorý ma brzdí, ak by som chcel niečo prepáliť. Záťaž dávkujeme postupne, no ja verím, že na ligu budem stopercentne pripravený.
Z Michaloviec ste odišli ako jedna z najväčších opôr. Ako vnímajú na Zemplíne váš presun ku konkurencii?
– Tréner ma chcel silou mocou udržať, lebo odišiel aj Kyziridis, ale ja som už vedeniu klubu na jar avizoval, že budem pokračovať v kariére v inom mužstve. Pripravili mi peknú rozlúčku, za ktorú som bol vďačný. Klub sa so mnou rozlúčil na úrovni a hoci sa naše cesty nateraz rozišli, do budúcnosti mu prajem všetko dobré.
Vráťme sa ešte k vášmu predošlému krátkemu pôsobeniu v Podbrezovej. Ako sa situácia v klube odvtedy zmenila?
– Môžem povedať, že ide o obrovský rozdiel. V tom čase sa v Podbrezovej hrala druhá liga a teraz sa mužstvo pýši stabilnou pozíciou v najvyššej súťaži. A to je zrejme najmarkantnejší rozdiel. Keď sa pozriem aj na zázemie, je tu krásne vybudovaná infraštruktúra a realizačný tím je ešte o niečo širší. V tom čase sa akoby celý projekt len začínal a bol v plienkach. Za päť alebo šesť rokov sa v klube mnoho veci posunulo na veľmi slušnú úroveň, čo dokazuje aj umiestnenie v tabuľke v posledných rokoch.
Na čo sa najviac tešíte v Podbrezovej?
– Celkovo na zmenu. Štyri roky v jednom klube prinášali už mierny stereotyp. Najviac sa teším na nový impulz, chalanov v kabíne a samozrejme na to, ako budem pomáhať mužstvu, keď budem zdravý, aby sme zvládali zápasy víťazne.
Ako ste strávili prestávku medzi sezónami?
– Moja pauza bola dlhšia, keďže som absolvoval operáciu a nemohol som trénovať. Medzi sezónami som bol s rodinou na dovolenke a bol som aj v Prahe s manželkou na koncerte Imagine Dragons. Oddýchol som si až-až a teraz verím, že už budem môcť naplno makať.
