Rastislav Haronik je výtvarník, zberateľ a reštaurátor keramických archeologických nálezov. Roky spolupracuje s podbrezovskými železiarňami pri obnove hradu Ľupča. Pece, ktoré sú dnes umiestnené v interiéri pamiatky, môžeme obdivovať vďaka jeho šikovným rukám. Za všetkým sú však hodiny práce a bezhraničnej trpezlivosti. Umelca sme navštívili priamo v jeho bydlisku v obci Nitrianske Pravno, aby nám o svojej práci a zároveň koníčku porozprával.
Keď prídete do spomínanej dedinky, možno si všimnete starší domček a už na jeho priečelí je vidieť, že je niečím výnimočný. Nie každý vie, že ide o malé múzeum prístupné verejnosti a v jeho útrobách sa ukrýva mnoho zaujímavých kúskov z minulosti. Rôzne keramické artefakty, ale i historická izba s oblečením, ktoré nosili naši predkovia, sú len malou ochutnávkou toho, čo uvidíte vo vnútri.
Rastislav Haronik nás ihneď po príchode usadil vo svojej dielni. Spoločnosť mu robil malý psík, jeho verný priateľ. Pozeráme na steny, kde je množstvo keramiky, sôch a ďalších výrobkov z hliny. Ponúka nás chutnou kávou i niečím pod zub a ihneď začal s vervou rozprávať o svojom povolaní. Zaspomínal si na svoje začiatky, podrobne opísal proces výroby unikátnych hlinených kúskov a zastavil sa aj pri zrode spolupráce s podbrezovskými železiarňami.
„Všetko sa začalo pri obnove neogotického Gizelinho domu. Bol som v tíme reštaurátora a akademického maliara Jozefa Doricu. Mal som na starosti obnovu niekoľkých pecí a ich stavbu na konkrétne miesto. Na rekonštrukciu mi slúžilo iba zopár črepov, ktoré sa našli v hrade a jeho okolí. Na základe nich som urobil kresby a návrhy. Vedel som, ktorý úlomok je z akej pece, pretože poznám, aké sa v konkrétnom období vyrábali. Charakteristické sú výzdobou, veľkosťou či typom glazúry. Pre laika je až neuveriteľné, že podľa obyčajného čriepku dokáže vzniknúť úplne nová pec,“ rozhovoril sa umelec.
Na začiatku je malý kúsok
Takýto druh tvorby považuje výtvarník za určitý druh detektívky. Celý proces od začiatku až po finálnu podobu je pritom zdĺhavý a náročný. „Na začiatku sú len maličké čriepky z dávnej minulosti. Na základe nich urobím kreslený návrh a až potom prichádza na rad samotná výroba. K tomu je nevyhnutné vyrobiť hlinené modely kachlíc, z ktorých sa odlievajú sadrové formy a následne sa z nich reprodukujú konkrétne kachlice, určené na stavbu pece,“ vysvetľuje reštaurátor.
Vzápätí dodáva, že dôležitú úlohu zohráva samotný materiál, čiže hlina. Skúsený výtvarník využíva surovinu z blízkeho i širšieho okolia, napríklad až z Kalinova, kde sídli naša dcérska spoločnosť ŽIAROMAT. Hlina musí na otvorenom priestranstve zrieť a až potom je vhodná na používanie. Podľa umelca sa zušľachťuje poveternostnými podmienkami, čiže dažďom, presychaním a najmä mrazom.
„Hlinu je potrebné pred používaním dokonale spracovať. Na výrobu pecí je vhodná zrnitá, šamotová, aby vydržala vysokú teplotu. Spracovanie je fyzicky mimoriadne náročná práca. Hlina sa musí dôkladne popreberať, aby v nej neboli cudzorodé predmety, napríklad kamienky či korienky. Následne ju drvím vo valcovom mlyne. Dôležité tiež je, aby neobsahovala väčšie zrná. Kedysi to robili hrnčiari ručne. Následne sa hnetie v šnekovom mlyne, aby bola rovnorodá. Pri hline platí, že čím dlhšie zreje, tým lepšie,“ opisuje náročný proces R. Haronik a na otázku, čo by sa stalo, keby bola nedostatočne vyzretá, odpovedá: „Znížila by sa kvalita materiálu a pri sušení by mohlo dochádzať k praskaniu a deformácii. Kedysi sa hovorilo, že dobrý hrnčiar kope hlinu pre svojho vnuka.“
Nič nemožno unáhliť
Prvým krokom výroby je vytvorenie hranolu vo veľkosti kachlice. Následne sa drôtikom režú pláty, ktoré sa prevaľkajú dreveným valčekom na požadovanú hrúbku.
„Takýto plát vložím do formy a prstami ho vtláčam. Som rád, že ešte niektorými môžem hýbať,“ povedal s jemným úsmevom. Podľa konštrukcie kachlice sa vytvorí zadná technická časť, ktorá je v každom historickom období iná. Táto vnútorná časť umožňuje kachličku umiestniť do pece, aby v nej stabilne stála.
Jedným z najdôležitejších krokov výroby je sušenie, pričom ak nie je hlina dobre spracovaná, prejavia sa nedostatky.
„Sušenie musí prebiehať pozvoľna a nič nemožno unáhliť. Musím dávať pozor na priame slnko, ale i prievan. Mokré kachlice na jeden týždeň prikrývam igelitom, neskôr plátnom a potom výrobky pravidelne otáčam, aby rovnomerne schli. Ak by sme túto časť výroby podcenili, kachlice by sa deformovali a popraskali. Tento proces trvá dva, možno tri týždne, podľa zložitosti výrobku.“ vysvetľuje R. Haronik. Následne prichádza fáza ukladania do pece.
„Kachlice musia byť uložené tak, aby teplo okolo nich rovnomerne sálalo. Asi desať percent tvorí rezerva, čo je prijateľná strata, keďže niektoré kúsky popraskajú.“
Pálenie v elektrických peciach
V minulosti sa na vypaľovanie používali pece na drevo, dnes sú k dispozícii bezpečnejšie elektronické zariadenia. „Pálenie trvá dvanásť až štrnásť hodín, niekedy aj dlhšie a má niekoľko fáz, pričom teplota presahuje 900 stupňov. Následne pec asi tri dni chladne, kým sa môže otvoriť a kachlice vybrať. Máčam ich vo vode, pričom práve tento krok mi pomáha objaviť defekty. Niekedy sa v hline objavujú čiastočky vápenca, ktorý môže vystreliť, preto je potrebné takéto kachlice vyradiť.“
Ďalšou fázou je glazovanie. Rastislav Haronik ho realizuje polievaním, čo je typické pre historické pece. „Prvé kachle neboli glazované, pretože niečo také naši predkovia ešte nepoznali. Neskôr sa používali transparentné, čiže priesvitné a až potom krycie glazúry,“ vysvetľuje odborník a na otázku, z čoho sa vlastne glazúra skladá, odpovedá: „Ide o klasickú sklovinu. Keby sme rozbili sklenenú fľašu, zomleli čriepky a vypálili, vznikne glazúra.“
Po nanesení glazúry ide kachlica znovu do pece, kde dochádza k záverečnej fáze pálenia pri teplote nad tisíc stupňov. Hrúbka kachlice je pritom desať až pätnásť milimetrov a jej životnosť je pri správnom kúrení prakticky nekonečná.
Originálne kúsky
Proces výroby pece je zdĺhavý a nutné je myslieť na každý detail. Umelec sa musí neustále pasovať s nástrahami a rizikami, napríklad prasklinami, dokonca ešte aj pri pálení glazúry.
„Každá pec je unikátna a výnimkou nie sú ani tie na hrade Ľupča. Ku každej je potrebné pristupovať s veľkým citom. Keď sa návštevník pozrie na nádhernú historickú obnovenú pec, možno si povie, že ide o murovanú stavbu obloženú kachličkami. No nie je to tak. Pec sa skladá z desiatok kachlíc, za ktorými je množstvo práce. Výsledkom je však unikátne dielo, ktoré návštevníkom hradu Ľupča priblíži kus histórie,“ uzavrel R. Haronik a dodal, že vynález kachlice možno považovať za prelom v histórii ľudstva, najmä v kultúre bývania. A hoci jeho rodičia neboli hrnčiari, jemu toto remeslo učarovalo natoľko, že sa mu venuje desiatky rokov. Ak navštívite hrad Ľupča a všimnete si krásne historické pece, spomeňte si na Rastislava Haronika, ktorý do nich vložil kus srdca, trpezlivosti a umenia.
O autorovi
Rastislav Haronik sa narodil v roku 1948 v Prievidzi. Základy maľby a kresby získal pod vedením akademického maliara Ľudovíta Štrompacha ešte v základnej škole v Prievidzi. Odbor keramika absolvoval na Strednej škole umeleckého priemyslu (SŠUP) v Bratislave pod vedením akademického sochára Teodora Lugsa. Okrem keramiky sa celý život venuje zberateľstvu a ľudovým remeslám. Žije vo Vyšehradnom (časť obce Nitrianske Pravno, v minulosti osídlenom nemeckými kolonistami) v nemeckom dome z roku 1873, ktorý zrekonštruoval v pôvodnom slohu a ktorý v roku 1993 získal medzinárodné ocenenie Europa Nostra.
Rastislav Haronik je verejnosti známy aj ako vášnivý zberateľ predmetov ľudového umeleckého remesla. Po desaťročia dopĺňa zbierku výnimočných tradičných umeleckoremeselných predmetov, ktorej dal napokon formu domáceho múzea.
V roku 2001 získal osvedčenie o priznaní kvalifikácie majster ľudovej umeleckej výroby v odvetví keramika, ktoré udeľuje Komisia pre posudzovanie odbornej spôsobilosti pracovníkov ľudovej umeleckej výroby.
