Veľká noc bola kedysi príchodom nového hospodárskeho roka

Záujem o zvyky našich predkov sa postupne vytráca

 

Tradičná "oblievačka" na Horehroní.
Tradičná „oblievačka“ na Horehroní. Zdroj: TASR

 

Veľká noc je najväčším kresťanským sviatkom znovuzrodenia. S tým sa spájajú aj staré zvyky našich predkov. Viac o Veľkej noci, jej mágii a významoch nám porozprávala etnologička Horehronského múzea v Brezne, Mgr. Denisa Čiefová, DiS. art.:

Čo bolo kedysi podstatou veľkonočných sviatkov?
– Od roku 325 bolo zavedené, že Veľká noc je pohyblivý sviatok, ktorý sa bude svätiť prvú nedeľu po prvom splne od jarnej rovnodennosti. Z hľadiska etnológie bolo najdôležitejšie, že naši predkovia vítali začiatok nového, hospodárskeho, roka. Patrilo to medzi rituály prechodu, kedy sme opúšťali niečo „staré“ a naopak vítali niečo „nové“. Všetky úkony, ktoré boli spojené s Veľkou nocou, mali zabezpečiť prosperitu hospodárstva, dobrej úrody, zdravia rodiny a v neposlednom rade aj zdravia dobytka, od ktorého boli naši predkovia závislí. Začínalo to už fašiangami. Posledné tri fašiangové dni boli zamerané na to, aby narástol vysoko ľan a mládež sa pri tom aj zabávala. V pondelok, v týždni pred Popolcovou stredou, napríklad dievčatá v Závadke nad Hronom chodili od domu k domu, volalo sa to „chodeňje po Maréjňe“ a vyberali naturálie napríklad vajíčka, múku, slaninu. Prezliekli sa do starých, často až komických šiat, a tú „najkomickejšiu devu“ predstrčili pred dvere domu a povedali, že to je nevesta pre ženícha. Zvykom bolo, že tejto pomyselnej neveste dávali naturálie, za ktoré si mládež vystrojila oslavu. Na druhý deň z toho spravili takzvané „bobaľky“ s bryndzou a so slaninkou. Podstatou bolo, aby boli bobaľky dlhé, inak by nemali dlhý ľan. Opäť tu vyzdvihovali mágiu podobnosti – aké dlhé bobaľky boli, tak hojná bola úroda. V iných obciach chodili takto aj chlapci na obchôdzky s ražňom. Ten zapichli do stropu povaly a potom tancovali a taktiež vyberali naturálie na zábavu. Dievčatá pri tanci museli skákať vysoko, aby bol aj ľan vysoký. Všetky tieto úkony boli zamerané už na vítanie nového hospodárskeho roku. Dievčatá sa napríklad ťahali aj za vlasy, aj to malo zabezpečiť dlhý ľan.
Po zábavách nastávalo vynášanie Moreny – spravidla na smrtnú nedeľu. Morena bola symbolom zimy – toho, čo predkov sužovalo a túžobne očakávali jar. Morena bola slamou obalená figurína, ktorá sa hodila do vody alebo sa spálila. Dievčatá ju po omši zobrali, obišli s ňou dedinu, pri tom spievali a nakoniec ju hodili čo najďalej do vody alebo spálili. S ňou odišla aj zima. Vravievalo sa, že ak sa Morena nevynesie, leto ani nepríde. Z Horehronia sa zachovala aj jedna písomnosť, opäť je to v Závadke nad Hronom, kedy vraj jedno obdobie Morenu nevyniesli. Pravdepodobne mali skutočne chladno, keďže ju ešte v tom roku dodatočne vyniesli, ale až v lete. Napríklad v písomnostiach Švermova (kedysi sa tak nazýval Telgárt) nie je spomínané, že by pravidelne vynášali Morenu. Tá viera našich predkov bola kedysi skutočne veľmi silná. Po vynesení Moreny sa varili tzv. „stručky“, čo im malo zabezpečiť dlhé klasy. Opäť tu môžeme vidieť mágiu podobnosti – aké dlhé stručky boli, také dlhé mali byť aj klasy. Keďže naši predkovia boli agrárne založení, na týchto rituáloch si dávali skutočne záležať, odvíjala sa od toho ich budúcnosť.
Typické pre západné Slovensko napríklad bolo nosenie háju. Existujú aj záznamy, že to fungovalo aj v Brezne, dokonca do začiatku 20. storočia. Priniesol sa háj – stužkami ozdobená jedlička – ktorá bola zelená a symbolizovala takisto jar a znovuzrodenie. Opäť chodili dievčatá od domu k domu, lenže teraz mali pri sebe jednu nevestu a jednu kráľovnú, ktorá mala vyrobenú korunu, zafarbenú na zlatisto. Keď dievčatá dospievali a dovinšovali, vyhodili nevestu von cez dvere a prišla kráľovná. Bola to symbolika blahobytu, ktorý mal pre nich nastať.

 

Vynášanie Moreny v Šumiaci
Vynášanie Moreny v Šumiaci. Zdroj: Horehronský etnografický kaleidoskop

 

Vysvetlíte nám bližšie význam veľkonočných symbolov?
– Obdobie Veľkej noci boli príchodom jari, takže aj symboly boli spojené s jarou. Konkrétne ide o štyri symboly, a to vajíčko, zeleň, voda a oheň. V starej slovanskej kultúre znamenal oheň aj voda očistu. Ľudia sa museli „očistiť“ od všetkého zlého, aby do nového roku vstúpili duševne čistí a boli pripravení na nové výzvy. Všetko malo svoj význam aj zmysel. Napríklad oheň musel byť vznietený v určitú dobu podľa presných pravidiel. To isté aj voda. Ľudia sa chodili už hneď po svitaní kúpať do rieky. Vajíčko a zeleň boli symbolom znovuzrodenia, niečoho nového a silného. Toto bolo ešte predtým, ako sa s našou kultúrou zlúčilo kresťanstvo. Keďže išlo o postupný a prirodzený prechod, ponechali aj isté pohanské symboly. Príkladom je oheň. Teraz sa to už volá pálenie Judášovho ohňa. Ďalším príkladom je veľkonočný baranček a jeho „obetovanie“, ktoré je spojené s ukrižovaním Ježiša Krista. To isté je aj symbolika vzkriesenia. Význam tých sviatkov sa zachoval, len už bol v inom ponímaní.
Zajac ako symbol veľkonočných sviatkov k nám prišiel pomerne neskoro, približne v 20. storočí.

Ako prežívali naši predkovia veľkonočný týždeň?
– Postili sa od Popolcovej stredy, až po Bielu sobotu. Očista bola pre nich veľmi dôležitá a to nielen fyzická, ale aj duševná. Naši predkovia verili, že existuje minulosť, budúcnosť a niečo medzi. To „niečo medzi“ bolo práve počas Veľkej noci. Nazýva sa to takzvané „liminárne obobie“, to znamená obdobie prechodu, kedy človek nepatrí do starého roka, ale ešte ani do nového, pretože nesplnil určité podmienky. Ľudia verili, že v tomto období sú ohrození zlými silami a negatívnymi javmi či viac náchylní na choroby. Preto museli splniť všetky podmienky, aby boli prijatí do „nového roka“ a aby boli požehnaní oni, aj ich úroda, od ktorej sa odvíjal celý nasledujúci rok.
Čo sa týka veľkonočného týždeň a jedla, tak vrcholil pôst. Pondelok, utorok, streda a piatok sa jedli kyslé polievky, vo štvrtok zas múčne jedlá. Na Kvetnú nedeľu sa v kostole požehnali bahniatka, ktoré si ľudia priniesli domov a dali na povalu, aby ich ochránili od bleskov. Zelený štvrtok sa zaviazali kostolné zvony. Na Veľký piatok bolo veľa úkonov. Ako prvá bola opäť očista v potoku hneď po východe slnka. Umýval sa aj dobytok, aby aj on bol zdravý po celý rok. V tento deň sa napríklad značkovali jahniatka. Keďže tento deň trpel aj Kristus, verilo sa, že sa im rany rýchlejšie zahoja. Podobne aj gazdiné zašívali textíliu v dome s odôvodnením, že zašívajú Kristove rany. Na Veľký piatok sa robila šunka, ktorá sa ale jedla až v nedeľu. Ľudia už mali všetko nachystané v košíkoch, lebo napríklad v nedeľu sa nemohlo nič robiť s nožom. Masť zo šunky sa odkladala a verilo sa, že má čarovnú moc a liečivé účinky. Potom ju používali počas celého roka na rany alebo boľavé miesta. Opäť to malo súvis s ranami Ježiša Krista. Na Veľký piatok sa zvyklo zapisovať aj počasie – ak bolo pekne, mala byť aj úrodná dobrá a celý rok pekný. Ak však pršalo, bol to znak toho, že aj rok bude pre poľnohospodárov zlý.
Na Bielu sobotu opäť začali rannou očistou v potoku. Potom sa rozväzovali zvony a pripravovali sa všetky veci. V niektorých horehronských obciach sa jedlo aj posväcovalo, zvyčajne v gréckokatolíckych kostoloch. V rímskokatolíckych bolo jedlo v kostole pri oltári, ale farár ho nesvätil, iba už spomínané bahniatka. V sobotu sa maľovali aj vajíčka. Pre Horehronie je typické farbenie vajíčka v šupke alebo zdobenie voskom.
Vo Veľkonočný pondelok chlapci oblievali dievčatá. Symbolika bola v tom, že žena musí byť zdravá a silná, aby rodila potomkov a vládala sa starať o hospodárstvo, čo bolo pre zachovanie rodu veľmi dôležité. Šibanie korbáčmi alebo prútikmi malo symbolizovať silu zelene, ktorá sa preniesla do dievčaťa. Dievčatá sa pred chlapcami skrývali, čo bolo súčasťou rituálov. Nebolo to tak, že robili „drahoty“. Bola to súčasť ich sociálnej normy a patrilo to k tomu. Na ďalší deň dokonca šibali dievčatá chlapov. V niektorých prameňoch sa uvádza, že chlapci v pondelok len oblievali a dievčatá v utorok šibali. Napríklad taká voňavka ako súčasť „šibania“ prišla až niekedy v druhej polovici 20. storočia. Symbol a význam pravdepodobne nemá žiadny.

V dnešnej dobe si o tradíciách našich predkov už len čítame. Zachovalo sa veľmi málo. Kedy sa od týchto zvykov upustilo?
– Myslím si, že sa tak celkom nevytratili, len im jednoducho nerozumieme. O zvyky našich predkov už akoby nemáme záujem. Počas veľkonočných sviatkov máme doma vajíčko, ale jeho presný význam nemáme. To isté platí v pondelok pri „oblievačke“. Chlapi dievčatá šibú a oblievajú, ale tá pravá podstata toho im uniká. Už je to skôr len o zábave. Aj vtedy to bolo v istom slova zmysle o zábave, no dôležitá bola tá viera v zrod niečoho nového a mágia podobnosti. Voda prinášala očistu. Žena musela vstúpiť do nového roka zdravá, bola taká silná ako silno sa jej dotkla zeleň, ktorá toho času bola v najväčšej sile, pretože pučala, bola v rozkvete. Myslím si, že od sviatkov sa neupustilo, skôr tá viera už nie je taká silná ako kedysi. Vtedy ani nepremýšľali nad tým, že by tieto rituály neurobili. Časom už tak silná viera nebola potrebná, pretože ľudia už na úrodu až tak odkázaní neboli. Prišla moderná doba s ňou aj nové výdobytky, ktoré nám umožnili veľa pôvodných vecí nahradiť.
Momentálne však nastáva taký mediálny folklórový „boom“, opäť sa k tomu vraciame a do módy sa znovu dostávajú folkové výšivky či uprednostňovanie domáceho pestovanie. Je to ale skôr o životnom štýle, nevraciame sa k tomu lebo to chceme a chápeme tomu, ale preto že je to momentálne „v móde“.