Neodmysliteľnou súčasťou letnej sezóny na hrade Ľupča bývajú pravidelné vystúpenia sokoliarov z občianskeho združenia BIATEC z Banskej Bystrice. Návštevníkov potešia aj tento rok a tí sa rozhodne majú na čo tešiť. O práci sokoliarov, chove dravcov a aj o spolupráci človeka s operenými krásavcami sme sa rozprávali s Petrom Šipulom, vedúcim Sokoliarskej skupiny BIATEC.
Pred nami je ďalšia letná sezóna na hrade Ľupča a jej súčasťou budú opäť aj sokoliari zo združenia BIATEC. Na čo sa môžu tešiť návštevníci hradu?
– Železiarne Podbrezová oživujú túto pamiatku a sme veľmi radi, že im môžeme našou troškou pomôcť. Počas leta je pripravený bohatý program a my sme jeho súčasťou. Návštevníkom budeme počas vybraných termínov k dispozícii celý deň. Ľudia budú mať možnosť zabaviť sa, oddýchnuť a oboznámiť sa s našou prácou. Sokoliarstvo, jednoducho, patrí do takýchto sídel. Plnilo rôzne úlohy, no bezpochyby je jednou z nich prezentačná, ktorá vynikne najviac.
Vaša spolupráca s hradom Ľupča trvá už niekoľko sezón. Ako ju hodnotíte?
– Spolupráca je skvelá. Je veľmi inšpiratívne pracovať s niekým, kto sa úprimne snaží vytvoriť niečo pekné. Páči sa mi totiž priamočiarosť. S Vladimírom Homolom, kastelánom hradu Ľupča, si pred letnou sezónou sadneme, povieme svoje predstavy a možnosti a každý rok sa snažíme vytvoriť zaujímavý program.
Prečo sú vystúpenia sokoliarov také obľúbené?
– V prvom rade ide o samotný efekt dravca, keďže človek má bezprostredný kontakt s niečím nádherným a majestátnym. Zároveň pociťuje mierny adrenalín, keďže ide o predátora. Sokoliarstvo je spôsob lovu. My počas vystúpení reálne ukazujeme len zlomok našej práce, pretože nie všetko sa komerčne a verejne ukázať dá. Keďže výcvik dravca je postavený na princípe „partner“ a nie na princípe „pán,“ celková atmosféra je úplne iná.
Ďalším dôvodom popularity vystúpení je skutočnosť, že je veľmi inšpiratívne a podnetné, keď ľudia vidia prácu, ktorá presahuje tisíce rokov. Často sa na vystúpeniach pýtam návštevníkov na pocity. Ich odpovede sú rôzne – vzrušenie, zábava, adrenalín, úžas až fascinácia. Myslím si, že každý si nájde niečo svoje.
Tretím dôvodom je fakt, že sokoliar cvičí dravca pre seba a pracuje s ním. Pre nás sú to naše deti. Ľudia vnímajú, že na malú chvíľu som tam len ja, dravec a divák. A práve divák sa ocitne na krátky čas v našom spojení, ktoré sa buduje na úrovni dennodenného vzťahu.
Aké vtáky môžu vidieť návštevníci počas vystúpení?
– Keďže náš klub má jednu z úloh aj vzdelávanie, nevlastníme veľké dravce, napríklad orly. Ale môžeme vidieť zástupcov jastrabovitých a sokolovitých dravcov a sov. Sovičky majú svoje vlastné miesto v našom programe, nakoľko si vedia ukradnúť srdiečko diváka najviac.
Poďme už k samotnému vášmu združeniu. Koľko má členov a čo všetko zahŕňa vaša činnosť?
– Naše združenie má momentálne desať členov a ďalších štrnásť detí navštevuje krúžok, na ktorom sa učia základy sokoliarstva. Väčšina členov sa venuje lovu a súkromne s dravcami lieta. Traja máme na starosti krúžkovú a vzdelávaciu činnosť. Asistujeme tiež pri rehabilitácii a záchrane ranených dravcov, ale aj pri biologickej ochrane mesta Banská Bystrica.
Chov a výcvik vtákov je bezpochyby veľmi náročný. Čo všetko zahŕňa?
– Prvý krok je vždy legislatívny. Nevyhnutné je splniť množstvo podmienok, kým môžeme takéto vtáky chovať. Každý isto pochopí, že je to občas tá najťažšia časť. Ďalej musíme poznať ornitológiu, základy fyziky, chápať niektoré meteorologické javy – tlak, termiku či prúdy, no a, samozrejme, základné poznatky musíme mať z veterinárnych úkonov a chémie. Až potom sa ide k samotnému chovu. Pri výcviku a chove vystupuje sokoliar ako partner, nie ako pán, ako je tomu pri psíkoch. Naplno sa musíme prispôsobiť povahe a charakteru operenca a prijať ho ako životný štýl. Samozrejme, podstatné je kŕmenie. Dravce konzumujú iba surové mäso, ktoré je potrebné v maximálnej miere prispôsobiť ich prirodzenej strave, čo je dosť náročné.
Spomínate, že sa musíte prispôsobiť povahe vtákov. Znamená to, že s niektorými sa pracuje ťažšie a s inými ľahšie?
– Samozrejme. Jedna časť je samotná povaha konkrétneho druhu. Vieme tak povedať, že sokoly majú určité charakteristické vlastnosti a jastraby či orly iné. Následne musíme riešiť jedincov, presne ako u ľudí. Ani súrodenci z jedného hniezda nie sú rovnakí. Poviem to tak – čo dravec, to otvorená kniha. Sokoliar by mal byť presne typ človeka, ktorý vidí potenciál a chce ho dostať von. Stane sa, že si zviera a človek nesadnú, prípadne sa nevedia pochopiť. Tak sa dravec predá a iný sokoliar s ním dosahuje výborné výsledky. Aj starší a skúsenejší sokoliari občas prichádzajú do momentu, keď konzultujú, ako ďalej. Napríklad, ak má dravec zložitú povahu, respektíve nevieme niektoré aspekty vo výcviku prekonať.
Čiže výcvik závisí aj od konkrétneho druhu?
– Z časti áno. Niektoré druhy sú viac taktické, iné impulzívnejšie. Napríklad, ja osobne nemám dobré skúsenosti počas vystúpení s jastrabom lesným. A ani neviem, či ho nejaký sokoliar využíva na verejné predstavenia. Na druhej strane, tento vták je perfektný lovec. Čiže nie každé zviera je vhodné na všetko.
Ako vyzerá samotný výcvik?
– Prvou fázou je socializácia alebo takzvané onášanie, pri ktorej si človek a dravec na seba zvykajú. Druhou je reagovanie. Vták sa učí reagovať na sokoliara, na podnety a začína sa základ jeho fungovania. V tretej fáze ide o rozlietavanie, kde už prichádzajú základné prílety a vták získava potrebné zručnosti a kondíciu. Nasleduje odborný výcvik, pričom podľa jeho povahy a toho, čo vám dovtedy ukázal, ho začnete profilovať na prácu, na ktorú je vhodný – čiže na vystúpenia, biologickú ochranu, lov a podobne. S dravcom pracujete na dennej báze, čiže si hneď všimnete ako reaguje. To vám naznačí, aký záujem má v ten deň pracovať.
Následne prichádza vizuálna a fyzická kontrola a tiež váženie. Váha je kľúčová nielen pre výcvik, ale aj pre zdravotný stav. Bezdôvodný výkyv hmotnosti môže naznačovať problémy či chorobu. Na základe týchto poznatkov sa rozhodneme, čo je pre zviera v daný deň najlepšie a či ideme lietať. Napríklad, u nás sa staráme o 32 dravcov, z toho osem musíme zabezpečiť na vystúpenie. Nie každý deň majú vtáci záujem pracovať a tlačiť na nich sa nedá. Oni to proste nechápu.
Čo je najnáročnejšie a čo, naopak, najkrajšie na práci sokoliara?
– Náročné sú najmä zázemie a logistika. Druhá vec je chorobnosť. Nemáme dostatok veterinárov a ani liekov, takže bojujeme, ako sa dá. Keď som bol dieťa, chovali sme kravu. Ak sme potrebovali niekam ísť, prišiel sused, hodil jej seno a skontroloval ju. Pri chove dravcov je takéto niečo nemožné. Čiže plánovať dovolenky či dlhšie výlety nie je úplne jednoduché. Na druhej strane, preprava vtákov je jednoduchá, a tak často berieme so sebou na výlety aj dravca. Takže človek sa musí nastaviť, že je sokoliar a táto profesia prináša aj nie úplne bežné momenty. A čo je najkrajšie? Samozrejme, lietanie. Keď idete na pole a lietate s dravcom, pocity sú neskutočné. To puto a ten kontakt… Akoby ste boli hrdí na vlastné dieťa. Zrazu je to úžasný partner, ktorý s vami žije celé roky a každý deň sa tešíte, kedy budete znovu lietať a vymýšľať niečo nové. Ide o neopakovateľné chvíle. Na našich vystúpeniach ľudia aspoň na krátky čas zažijú to, čo my máme každý deň.
Zobrali ste nás do sveta sokoliarov, pričom ide o veľmi zaujímavé povolanie. Prečo odporúčate návštevníkom, aby si pozreli vystúpenia Sokoliarskej skupiny BIATEC na hrade Ľupča?
– Myslím si, že už samotné miesto je úžasné. Hrad vo mne vyvoláva pokoj a veľmi radi naň chodíme. Snažíme sa vystúpením toto miesto doplniť a predstavením ľudí nadchnúť. Chceme, aby si odniesli prijemný pocit a zážitok, a tak v sebe živili náklonnosť k tomuto miestu. Tento rok sme pripravili koncept, v ktorom chceme do procesu výcviku vtiahnuť aj diváka tak, aby sa na chvíľku cítil ako jeden z nás a to v prostredí, kde sokoliarstvo jednoducho patrí. Verím, že budú všetci návštevníci nadšení a leto si spolu s nami naplno užijú.
