Juraj Schmidt je predsedom Základnej organizácie Odborového zväzu KOVO Železiarne Podbrezová. Nie každý však vie, že sa vo voľnom čase venuje ochotníckemu divadlu. Už počas štúdia na strednej hutníckej škole v Košiciach účinkoval v Divadielku poézie. Po založení rodiny si dal od herectva prestávku, no neskôr sa na dosky vrátil a v súčasnosti je členom Divadelného ochotníckeho súboru Ráztočan z Ráztoky.
Juraj Schmidt má pomerne pestrú divadelnú minulosť. Ako sám hovorí, divadlo ho vždy lákalo a mal k nemu blízko už v mladosti. V jeho umeleckom životopise by sme našli pôsobenie v súboroch v Banskej Bystrici či Brusne, no cudzie mu nebolo ani bábkové divadlo. Talent zdedil po otcovi, ktorý bol taktiež ochotníckym hercom.
„Súbor v Brusne, odkiaľ pochádzam a kde som istý čas hrával, zanikol. Jeden kamarát mi však povedal, či ma môže osloviť, ak budú do Ráztočana potrebovať výpomoc. Netrvalo dlho, ozvali sa mi a som s nimi doteraz. Je to už viac ako desať rokov,“ povedal J. Schmidt, ktorý okrem divadelných dosiek z času na čas účinkuje ako starejší na svadbách, víta deti do života, ale vidieť ho môžeme i na rôznych kultúrno-spoločenských podujatiach.
Príbehy zo života
Divadelný ochotnícky súbor Ráztočan je charakteristický vtipnými hrami, ktorých scenáre píše Zuzana Vaníková. „Snaží sa postavy prideliť presne tak, aby nám vyhovovali a dokázali sme ich ideálne stvárniť. Pozná nás osobne, a tak vie, čo je pre koho vhodné a typické a s čím by sa dokázal herec najlepšie zžiť. Inšpiráciu čerpá zo života a zo situácií, ktoré sa okolo nej dejú. Keďže robila starostku, stretla sa s mnohými ľuďmi a v pamäti má celú plejádu príhod. Podľa toho píše a my hry následne herecky stvárňujeme,“ pokračuje divadelník.
Ráztočan má za sebou aj viaceré súťažné vystúpenia, napríklad Zochova divadelná Revúca či Palárikova Raková. A práve na Kysuciach zožal súbor pred pár rokmi úspech. „Porota nás síce neohodnotila ako najlepších, ale divákom sme sa najviac páčili. A to sme si cenili viac ako čokoľvek iné,“ zaspomínal si divadelník a dodal, že v súčasnosti hrávajú od Zvolena až po Telgárt. „Starostovia nás už sami oslovujú, napríklad pri rôznych príležitostiach, ako bol nedávno Deň matiek. Chcú takýmto spôsobom spestriť program pre svojich občanov,“ dodal J. Schmidt a poznamenal, že medzi sebou majú aj 85-ročného ochotníka.
Šperkujú detaily
Herectvo však nie je len o talente, ale aj o desiatkach strán textu, ktoré sa musia účinkujúci naučiť. „Mám na to približne tri alebo štyri mesiace. Aj pred samotným predstavením si ešte scenár prečítam, napríklad v šatni a všetko si s kolegami hercami preberieme, aby boli výkony pred ľuďmi tip-top.“
Pre Juraja Schmidta je divadlo predovšetkým o relaxe, stretnutí s priateľmi a humore. „Človek na malú chvíľu unikne z reality. A to isté platí aj o divákoch. Dokážeme ich pobaviť, oni sa zasmejú, odbúrajú stres a zabudnú na každodenné starosti. A zároveň potešia nás hercov, keď nám na konci zatlieskajú.“
A hoci má skúsený ochotník za sebou množstvo predstavení, ešte aj dnes cíti pred vystúpeniami určitú trému. „Keď sa však rozbehneme, všetko opadne…,“ dodal jedným dychom.
Obľúbené u divákov
Ráztocké ochotnícke divadlo je v našom regióne známe a členov zoskupenia teší, že sa ich predstavenia tešia značnej priazni.
„Naše hry sú takmer vždy vypredané. Zvlášť na dedinách vítajú ľudia podobné podujatia s nadšením. Mnohí z nich nemajú možnosť vidieť veľké profesionálne predstavenia a keď k nim prídeme, je to pre nich malý sviatok. Navyše, môžu sa vďaka nám stretnúť, zabaviť sa, ale aj navzájom sa porozprávať,“ pokračuje divadelník a dodáva, že aj on sám si s obľubou pozrie iné predstavenia. „Mám rád, napríklad, Radošincov. Keď pozerám na ich vystúpenie, vždy si ich výkony porovnávam s našimi.“
Nie je to o peniazoch
Ochotnícke divadlo je o nadšení a láske ku kultúre a umeniu. Za predstavenia nedostávajú protagonisti žiadnu finančnú odmenu, o to viac zo svojho srdca dávajú do jednotlivých hier.
„Na Horehroní má ochotnícke divadlo dlhú tradíciu a medzi súbormi vládne spolupráca. Poznáme sa a neraz si vymieňame poznatky či skúsenosti a taktiež sa navzájom pozývame do jednotlivých obcí. Sme radi, keď sa takto stretneme. Nikto z nás nedostáva odmenu, ale peniaze za vstupné používame na cestovanie, na kúpu kostýmov či malé občerstvenie. Keď sme v nejakom meste, občas si urobíme menší výlet. Prostriedkov nemáme veľa, preto sa snažíme oslovovať aj sponzorov, no v dnešnej dobe to nie jednoduché,“ priznal J. Schmidt. Zároveň však podotkol, že pre ochotníkov sú najväčšou odmenou diváci. „Keď nám ľudia na záver v stoji tlieskajú, čím uznajú náš výkon, je to pre hercov neopísateľný pocit. Takýto druh spätnej väzby má svoje čaro.“
Účinkovanie v Súdnej sieni
Juraj Schmidt však neostal len pri divadle. Pred pár rokmi sme ho mohli vidieť v obľúbenom televíznom programe Súdna sieň.
„Bola to pre mňa nová skúsenosť, keďže som si chcel vyskúšať aj takýto druh herectva. Nakrúcanie bolo určite zaujímavé. Pred nahrávaním som si musel podrobne naštudovať texty, no samotný program bol aj o improvizácii. Po odvysielaní ma niektorí ľudia na ulici spoznali a hovorili, že ma videli v televízii,“ zaspomínal si divadelník a podotkol, že divadlo stále považuje za niečo špecifické, čo žiadny televízny program nenahradí.
„V televízii nemáte konkrétnych divákov, ale komparzistov, čiže nedostávate spätnú väzbu. Vidíte len kamery, štáb a zopár ľudí. Divadlo má svoje neodmysliteľné čaro, pričom účinkujúci sú s divákmi úzko spätí,“ doplnil herec a poznamenal, že na doskách je to aj o spolupráci s kolegami. „Stane sa, že vám vypadne text. Kolega na javisku to zväčša rýchlo zistí a snaží sa situáciu zachrániť. Divák však nesmie nič spozorovať. Naozaj je to taká hra, ale človek sa rokmi veľa naučí. A hoci býva na predstaveniach šepkár, herci sa musia spoľahnúť aj sami na seba a vzájomne sa dopĺňať – či už v amatérskom alebo i profesionálnom divadle.“
Podpora rodiny
Juraj Schmidt obetuje divadlu veľa času. Súbor Ráztočan je obľúbený, čo potvrdzuje skutočnosť, že takmer všetky voľné termíny v kalendári majú obsadené.
„Boli víkendy, keď sme hrali aj dvakrát. Prestávku máme akurát cez leto, keď sú ľudia na dovolenkách. Avšak takýto druh umenia nie je len o účinkovaní pred divákmi. Hru si musíme dobre nacvičiť, pričom skúšame dvakrát do týždňa. Divadlu je nevyhnutné niečo aj obetovať, no robíme to s láskou,“ podotkol.
Skĺbiť povinnosti a ochotnícke divadlo rozhodne nie je jednoduché. Juraj Schmidt hovorí, že bez podpory najbližších by sa umeniu venovať nemohol. „Za celé tie roky mali so mnou trpezlivosť a som rád, že sa môžem herectvu na tejto úrovni naďalej venovať. Je to pre mňa dokonalý relax a chvíle s priateľmi, s ktorými rozdávame radosť našim divákom, sú na nezaplatenie,“ uzavrel.
