Na stránkach našich novín vám pravidelne prinášame príbehy zamestnancov, ktorí sa vo voľnom čase venujú zaujímavému koníčku. Jedným z nich je Jozef Medveď. Ten je známy najmä futbalovým priaznivcom, veď má za sebou viac ako tridsaťročnú kariéru rozhodcu. Ešte aj dnes ho vidíme behať s píšťalkou po zelených trávnikoch a čerešničkou na torte je, že šéfuje arbitrom v Oblastnom futbalovom zväze Banská Bystrica. Zamestnanec ŽP Bezpečnostné služby má futbal v krvi, no ako hovorí, bez podpory okolia by sa mu nemohol venovať v takom rozsahu.
Jozef Medveď začínal v roku 1992 ako postranný rozhodca. „Spomínam si na moje úplne prvé stretnutie. Proti sebe nastúpili Predajná a ČSAD Banská Bystrica. Išlo o tretiu triedu dospelých v okrese. Odvtedy som už rozhodcovský dres zo seba nesňal. Postupne som sa prepracoval na hlavného arbitra a dnes som obojživelník,“ povedal s úsmevom a vysvetlil, že tento termín sa používa pre rozhodcov, ktorí pôsobia ako hlavní, ale zároveň môžu byť aj postranní.
Náš kolega hrával v minulosti futbal aktívne, ale iba po kategóriu dorast. Po prvotnom pričuchnutí k rozhodcovskému remeslu v okrese sa vyšvihol až do piatej ligy a na prelome milénií už rozhodoval duely tretej najvyššej súťaže. „Pískal som ju až do roku 2017, potom som prešiel do štvrtej, piatej a až šiestej ligy, keďže rozhodovanie v jednotlivých súťažiach je obmedzené vekom a ja som už do limitu nespadal.“
Mnoho zápasov
Jozef Medveď je v súčasnosti činný v šiestej lige, no rozhoduje i zápasy mládeže. „Stretnutí je pomerne dosť. Mnohí mladí arbitri sú len asistentmi rozhodcu, takže úlohu hlavného zoberiem ja. Už mám pomerne dosť odrozhodované a čo-to som sa za tie roky naučil. Napodiv mi to celkom ide,“ vtipne poznamenal, pričom v dobrej nálade sa niesla celá debata.
Jozef má veľa spomienok, veď na trávniku zažil kadejaké stretnutia. Asi nie je potrebné písať, že z tribún si občas vypočuje aj nejaké to ostrejšie slovo, čo je charakteristické najmä pre dedinské súťaže.
„Priznám sa, čo sa deje okolo mňa, neregistrujem. Na začiatku sa dostanem akoby do nejakého tunela a sústredím sa, aby som udržal na uzde 22 hráčov a aj striedačky, hoci mám asistentov. Absolútne nevnímam, keď na mňa niekto zakričí alebo vypustí z úst nadávku na moju adresu. Až keď neskôr vidím video, tak si všimnem, že mi čo-to fanúšikovia z tribún odkázali alebo ma niekam poslali. Nad tieto veci som sa ale už dávno povzniesol a sústredím sa výlučne na svoju prácu.“
Bol aj nervózny
Skúsený arbiter odpískal počas kariéry stovky duelov, niektoré z nich sa mu vryli do pamäti navždy. O jednu príhodu sa podelil aj s čitateľmi. „Bolo to viac ako dvadsať rokov dozadu. Proti sebe nastúpili Lučenec a Tomášovce. Na tento treťoligový duel prišlo tritisíc divákov, čo je obrovské číslo. Krátko pred súbojom vyhodili z Lučenca asi osem hráčov a tí sa presunuli práve do Tomášoviec. Dá sa povedať, že hral Lučenec proti Lučencu,“ smeje sa J. Medveď a v spomínaní na špecifické meranie síl pokračuje: „Zápas bol poriadne dramatický, dokonca som udelil červenú kartu. Išlo o kritický moment na konci prvého polčasu. Inkriminovanú situáciu som videl len ja. Hráč po páde kopol svojho súpera a každý sa čudoval, prečo som ho vylúčil. Až následné video potvrdilo správnosť môjho verdiktu.“
O tom, že naozaj išlo o náročné stretnutie svedčí aj fakt, že delegát bol priamo zo Slovenského futbalového zväzu a rovnako tak asistenti hlavného rozhodcu patrili pod zväz. „Iba ja som bol krajský arbiter, no neskôr som sa dozvedel, že to bola pre mňa skúška, či sa môžem posunúť do vyššej súťaže. V skúške som obstál, čo ma potešilo, hoci, musím sa priznať, keď som videl toľko ľudí, bol som nervózny.“
No nebolo to vždy len o vydarených zápasoch. „Kým spomínaný duel mi vyšiel, zažil som aj menej úspešný. Išlo o súboj medzi Turčianskymi Teplicami a Kysuckým Lieskovcom. Za nerozhodného stavu som nariadil pokutový kop v prospech domácich. Ihneď ma obkolesilo deväť hráčov súpera a veru, bolo to poriadne nervózne. No trval som si na svojom. Po dodatočnom zhliadnutí videa som priznal, že pokutový kop nemal byť. Je to však už minulosť a človek robí aj chyby,“ doplnil.
Dôležitá príprava
Byť arbitrom rozhodne nie je jednoduchá záležitosť. Nedá sa len prísť na zápas a odpískať ho. „Keď som pôsobil v tretej lige, musel som pravidelne behať, aby som sa udržal v kondícii. Aj teraz si chodím s partiou raz do týždňa zahrať futbal do telocvične. Keď rozhodujem mládežnícke duely, v nich sa nešetrím a behám, koľko vládzem. Zatiaľ sa držím v kondícii a slúži mi aj zdravie. Niektorí ma aj obdivujú, keďže mám 55 rokov. Musím sa pochváliť, veď na previerkach rozhodcov zabehnem toľko, čo sa často nepodarí dvadsaťročným. V tomto smere som nikdy nemal problém a vždy som splnil svoj limit,“ pokračuje.
No nie je to len o kondícii. „Každý rozhodca sa musí na stretnutie pripraviť. Musí mať prehľad, ako mužstvá stoja v tabuľke, kto je v jednotlivých tímoch osobnosť, kto je kapitán, kto dostáva veľa kariet a je výbušný a podobne. Ide o komplexný rozbor, aby vás na ihrisku nič neprekvapilo. Dnes to máme ale ľahšie ako v minulosti. Prakticky z každého zápasu je video, a tak si bez problémov zistíme, čo potrebujeme.“
Má svoj štýl
Jozef Medveď hovorí, že rozhodca si kariéru buduje niekoľko rokov a nedá sa to stihnúť za rok ani za dva. No a každý arbiter má zároveň svoj štýl. „Neraz o mne hovorili – zápas nám píska Medveď, ten sa s nami nebude maznať,“ hovorí s úsmevom. „Aj ja mám určitý štýl rozhodovania, no ako si rozhodca buduje dobré meno niekoľko rokov, môže oň rýchlo prísť. Vo futbalovej brandži ma vnímajú, že som skúsený, no každú súťaž musíte rozhodovať inak. Pozerá sa na to, či ide o profesionálov alebo chalanov, čo chodia do roboty. Medzi profesionálnym a dedinským futbalom je obrovský rozdiel. Aj keď som skočil z tretej ligy do šiestej, cítil som veľkú zmenu.“
Skúsený rozhodca vie zároveň porovnať, ako sa futbal za posledné roky vyvinul. „Vďaka médiám, kamerám a dostupným možnostiam sa sleduje každý detail. Celkovo je futbal rýchlejší a menia sa i pravidlá. Ide o určitý vývin a týka sa nielen vrcholového futbalu, ale i nižších líg. V minulosti bolo aj prostredie v dedinských súťažiach oveľa búrlivejšie. Dnes je už kultúrnejšie, no stále sa nájdu obce, kde to zaiskrí. Na druhej strane je smutné, že mnoho klubov už skončilo a často sa aj počas súťaže odhlasujú, čo vidíme v jednotlivých oblastných zväzoch po celom Slovensku.“
Predseda komisie rozhodcov
Rozhodcovský chlebík nebýva vždy jednoduchý a zvlášť v dobe, keď mladí nemajú až taký záujem o šport ako v minulosti. „Keď som začínal, bolo 70 rozhodcov. Čoskoro nebude mať kto pískať. Kvalita niektorých najnižších súťaží na Slovensku je veľmi nízka. Napríklad, ligy na juhu krajiny trpia nedostatkom hráčov i rozhodcov a dnes musíme konštatovať, že ich už rátajú len na niekoľko kusov.“
Našťastie, Oblastný futbalový zväz Banská Bystrica nedostatkom mužov s píšťalkou netrpí. „Sme jeden z mála okresov, kde sa nám hlási veľa záujemcov. Väčšina je však mladých do 18 rokov, ktorí to berú ako brigádu alebo si to chcú vyskúšať. Rýchlo však skončia, keďže odídu za prácou alebo na vysoké školy. Ale i tak môžem povedať, že arbitrov máme dosť. Neviem, čím to je. Možno sa viac poznáme, mnohí sa mi sami prihovoria, že by chceli rozhodovať.“
Predseda komisie rozhodcov vraví, že v súčasnosti majú 20 nových a 10 prihlásených rozhodcov na školenie. „Mali úvodné školenia, testy, no neraz nedosahujú požadovanú úroveň. Chceme si ich riadne preveriť, potrebujeme z toho množstva získať kvalitu, pretože nie všetci sú bojaschopní. No jedného alebo dvoch naozaj dobrých rozhodcov vieme každý rok vychovať. Pre nás je totiž dôležitá kvalita a nie počet, a tak by sa malo aj rozhodovanie uberať. Väčšina chlapcov by chcela byť na úrovni prvej ligy, no rozhodovaniu musíte veľa obetovať.“
A veru, Jozef Medveď by o tom vedel rozprávať. „Za tridsaťtri rokov som väčšinu svojej dovolenky obetoval futbalu. A keď som chcel niekam ísť, zväčša počas týždňa alebo keď mali súťaže prestávku. Človek musí mať pre rozhodovanie vášeň. Zároveň ide o platený koníček, čiže si viete čo-to privyrobiť a aj preto sa mladí radi prihlasujú.“
Vek neoklamete
Okrem šiestej ligy náš kolega občas „zaskočí“ a píska zápas Podbrezovej počas prípravných zápasov, no zväčša túto úlohu plní Erik Gemzický, profesionálny prvoligový arbiter z Brezna.
„Vek človek neoklame. Stretnutia profesionálov sú rýchle, no my starší už máme skúsenosti. Stále sa držím zásady, že rozhodca by mal byť od inkriminovaného momentu asi 10 až 15 metrov, aby vedel situáciu precítiť, odhadnúť či predvídať. Nesmie ho nič prekvapiť a ak si aj uvedomí chybu, musí ju rýchlo hodiť za hlavu. Ak začne nad ňou rozmýšľať a v hlave ju analyzuje, skončí. Robí ďalšie a ďalšie chyby a zápas sa mu môže ľahko zosypať. A je jedno, či ide o stretnutie Podbrezovej alebo dedinskú súťaž.“
Jozef sa v závere dotkol aj otázky systému videoasistenta rozhodcu (VAR), ktorý má futbalu pomôcť, aby sa eliminovali chybné verdikty a o ktorom sa vo futbalových kruhoch neustále hovorí. „Doba si niečo také vyžiadala. Občas ale kazí hru. VAR má pomáhať, no nemôže robiť všetko. To by sme pomaly už ani rozhodcov nemali. Chceli sme spravodlivosť a dnes sú niektorí proti. Ja si však myslím, že VAR priniesol viac pozitív ako negatív.“
Jozef Medveď plánuje v rozhodovaní pokračovať. Je plný energie, životného optimizmu a futbal má v srdci naplno zakorenený. Okrem toho chce vychovávať svojich nasledovníkov a odovzdávať im svoje skúsenosti. Bez podpory okolia by však ťažko toto všetko mohol vykonávať. „Pre môj koníček musia mať pochopenie najbližší, čiže rodina, priatelia, ale i zamestnávateľ. Som rád, že ma podporujú a aj touto cestou im ďakujem,“ uzavrel.
