V súvislosti so 185. výročím založenia našej fabriky vám na stránkach novín Podbrezovan prinášame seriál, v ktorom vám priblížime jej minulosť pamäťou bývalých pracovníkov. V predchádzajúcom čísle sme vám priniesli rozhovor s Milanom Pivovarčim, v druhom pokračovaní sme oslovili Bartolomeja Holinďáka, ktorý v železiarňach pracoval celý život. Prešiel mnohými funkciami, pričom sa popri pracovných povinnostiach venoval širokému spektru aktivít, najmä v oblasti športu.
Bartolomej Holinďák oslávil v tomto roku okrúhle 90. narodeniny. Napriek vyššiemu veku ešte stále šoféruje a svojou návštevou poctil i našu redakciu. Narodil sa v obci Zbehňov v okrese Trebišov, no osud ho zavial do Podbrezovej. Keď mal sotva osem rokov, zažil na vlastnej koži hrôzy druhej svetovej vojny.
„V našej dedine boli najskôr Nemci, neskôr Rusi. Neraz bolo počuť streľbu a ja som si len ľahol na zem. Dokonca pred naším domom zabila delostrelecká strela ruského vojaka. Nemci si v lesoch po okolí stavali zákopy a miestni chlapi im museli pomáhať. Medzi nimi aj môj otec, no napokon sa mu podarilo utiecť a skryť sa v stodole. Dodnes si spomínam, ako sme mu nosili jedlo,“ vrátil sa v spomienkach do dávnej minulosti bývalý hutník.
Od mladosti na Horehroní
Jeho otec bol maloroľníkom, pričom Bartolomej bol najstarší z piatich súrodencov. Absolvoval päť rokov ľudovej školy, štyri roky meštianky, rovnaký čas strávil na gymnáziu, po ktorom sa vybral na štúdia na Vysokú školu hutnícku v Košiciach, konkrétne odbor špecializácia tvárnenia a tepelné spracovanie kovov. Ihneď po úspešnom ukončení štúdia sa zamestnal vo vtedajších Švermových železiarňach v Podbrezovej.
„Študovať som šiel preto, lebo v Košiciach mali stavať hutnícky závod. Z toho dôvodu som sa dočasne usadil na Horehroní a hoci sa na východe fabrika aj postavila, ostal som na strednom Slovensku. Mal som 23 rokov, keď som sem prišiel. Skamarátil som sa s Ivanom Taslerom. Bol synom farára v Brezne a zameriaval sa na stavebníctvo. Po smrti rodičov sa nasťahoval do Podbrezovej, kde žije dodnes. Spolu sme strávili mnoho pekných chvíľ, na ktoré doteraz spomínam. Zároveň som si našiel mnoho ďalších priateľov, a tak som tu zakotvil natrvalo,“ pokračuje v rozprávaní dlhoročný zamestnanec podbrezovských železiarní. Pomaly loví v pamäti a rozpráva o jednotlivých prevádzkach, kde prežil značnú časť života a spoznal mnoho ľudí. „Najskôr som pracoval ako technický pracovník investičného oddelenia, potom ako majster technickej kontroly zameranej na oceliareň, prevádzkový technológ valcovne a ďalšie. V roku 1975 som sa stal vedúcim valcovne profilov.“
Bartolomej Holinďák býval zo začiatku na internáte na sídlisku Kolkáreň, neskôr dostal byt od železiarní, kde žije dodnes. Chodieva i do Jasenia relaxovať na chalupu. Jeho život bol úzko spätý s Horehroním, kde pred rokmi našiel svoj nový domov.
Mnoho aktivít
Vyštudovaný inžinier má pestrý životopis a na prácu vo fabrike spomína s nostalgiou. Porovnáva, ako sa výroba postupne vyvíjala, pribúdali nové stroje a zariadenia a menili sa i ľudia vo výrobe. No jeho život je úzko prepojený s Podbrezovou nielen po pracovnej stránke, ale aj v rámci mnohých aktivít, ktorým sa dlhé roky venoval. Veľmi blízky mu bol šport. Okrem lyžovania, tenisu, plávania, futbalu či turistiky našiel záľubu v jazde na kajaku. Venoval sa tiež surfovaniu, dokonca bol najrýchlejším v plavbe okolo vodnej nádrže Ružín.
„Po práci som pravidelne chodil na vodnú nádrž v Hriňovej, pričom na vode som trávil veľa času,“ poznamenal a dodal, že na kajaku najčastejšie prechádzal z Brezna až do Brusna, no splavoval aj iné rieky.
Stál pri zrode kúpaliska
V okolí existovalo viacero lyžiarskych klubov – v Podbrezovej, Brezne a vo Valaskej Piesku. Kamarát Tasler ich združil do jedného, pričom sa pýšili niečím unikátnym. „Vybavil štátneho trénera, čo nikde inde nebolo. Trénovali sme chlapcov a zdokonaľovali ich v lyžovaní.“ V Podbrezovej existovala Telovýchovná jednota, ktorá zastrešovala dvanásť športov, postupne však zostali len niektoré. „Bol som dvanásť rokov jej predsedom. Chodili sme lyžovať najmä na Chopok alebo na Chvatimech. Náš oddiel sa tiež podieľal na stavbe chaty Bernardín. Boli to krásne roky.“
Bartolomej Holinďák bol nápomocný i pri úprave dvoch tenisových kurtov v Podbrezovej, no nemalou mierou sa pričinil aj o zrod kúpaliska v Podbrezovej.
„Bol som v tom čase vedúcim valcovne sídliacej v starom závode. Teplá odpadová voda z výroby bola nevyužitá, preto som navrhol, aby sa použila na ohrev tej na kúpalisku. Ponad Hron sa natiahli rúry a podarilo sa mi vybaviť čerpadlo, vďaka ktorému bola voda z fabriky cez potrubie ťahaná na kúpalisko. Som rád, že sa niečo také podarilo.“
Láska k turistike
Bartolomej Holinďák mal však blízko i k turistike. V okolí vyšliapal azda každý väčší či menší kopček a s hrdosťou hovorí, že to isté platí aj o Vysokých Tatrách. „Asi mi nestačilo, pretože som bol viac ako tri desaťročia dobrovoľným členom Horskej záchrannej služby,“ povedal.
Turistický oddiel bol aj súčasťou Telovýchovnej jednoty Podbrezová. Len pre zaujímavosť, jedným z hlavných iniciátorov postavenia Chaty Milana Rastislava Štefánika bol odbor KČST Ďumbier v Podbrezovej.
Vášnivý športovec bol aktívny na všetky smery a pred dvadsiatimi rokmi bojoval o to, aby sa na južnej strane Chopku mohlo naďalej lyžovať.
„Hovorilo sa o chránenom vtáčom území, no chodili sme po rôznych úradoch a písali aj na ministerstvá. Napokon svoj zámer prehodnotili a dnes sa na tomto mieste naďalej lyžuje.“
Počas svojej návštevy v redakcii doniesol množstvo diplomov, ocenení, ďakovných listov a medailí. Jeho zbierka je poriadne bohatá a svedčí, že bol činný v rôznych oblastiach. Pri prezeraní diplomov sme našli i pamätný list ako poďakovanie za spoluprácu s novinami Podbrezovan, pre ktoré v minulosti dopisoval. „Venoval som sa písaniu článkov z rôznych oblastí, či už zo športu, ale aj z výroby,“ upresnil.
Pestré roky
Bartolomejova láska k hutníctvu, športu, horám, pohybu a celkovo Horehroniu mu zostala zakorenená v srdci celý život. Ešte aj dnes je nápomocný pri propagácii každoročného výstupu k Chate Milana Rastislava Štefánika v rámci výročia narodenia tejto významnej osobnosti našich dejín, ktorý organizuje Klub slovenských turistov v Brezne v spolupráci so Spoločnosťou M. R. Štefánika, mestom, okolitými obcami a ďalšími partnermi. Pred šiestimi rokmi ešte aktívne plával a pravidelne chodil na plaváreň do Banskej Bystrice, aby sa udržal v kondícii.
„Dnes mi už na chodenie sily neostali. Nohy ma už tak neposlúchajú, preto využívam na presun najmä auto,“ doplnil bývalý zamestnanec podbrezovských železiarní a v závere dodal: „Roky vo fabrike boli pestré a zažil som toho mnoho – radostných i smutnejších chvíľ. No na tie roky nikdy nezabudnem.“
