V súvislosti so 185. výročím našej fabriky vám na stránkach novín Podbrezovan prinášame seriál, v ktorom vám chceme priblížiť jej minulosť pamäťou našich bývalých pracovníkov. Na začiatok sme vybrali jedného, ktorého rozprávanie prepojilo nielen jeho nedávny produktívny život, ale v spomienkach zašiel ešte ďalej, až do 19. storočia, kedy sa písali prvé roky existencie huty pod horou Brezová.
Milan Pivovarči je „z videnia“ v našom okresnom meste známy asi všetkým, no málokto pozná aj jeho životnú cestu a úspechy. Je totiž autorom desiatok výskumných prác v oblasti výroby a spracovania ocele, spolupracoval pri vývoji nových krycích a liacich práškov pre naše plynulé odlievanie. Je držiteľom dvoch patentov, vyše 150 zlepšovákov, napísal množstvo príspevkov do odborných časopisov, skrípt či pre konferencie realizované doma i v zahraničí. V mladosti vášnivý športovec, dnes aktívny dôchodca. Za všetko ďakuje tvrdej práci a najmä hutníctvu, takým je doc. Ing. Milan Pivovarči, CSc., PhD.
Ste pokračovateľom rodiny hutníkov, pričom vášho starého otca môžeme považovať za pamätníka prvých rokov existencie nášho závodu. Aké máte informácie o jeho živote?
– Starý otec Ondrej sa narodil v roku 1874 v Jarabej. Pochádzal z haviarskej rodiny žijúcej vo vtedajšej Vyšnej Boci. Po strate kovonosných žíl v podzemných baniach regiónu severných svahov Nízkych Tatier sa zamestnal v Podbrezovej. Peši dochádzal za prácou na týždňovky, býval v robotníckych šalandách, v ktorých si aj varili obživu z prinesených surovín, medzi ktoré patrili predovšetkým zemiaky, múka, „šmalec“ s údenou slaninou či bryndza. Starý otec sa svojim „fortieľom“ a zručnosťou prepracoval na pozíciu predáka vo vtedajšej valcovni s valcovacími stolicami za tepla, ktoré poháňali parné stroje.
No v Podbrezovej sa nezdržal dlho, ako ste mi spomínali. Kam ho šikovnosť zaviala?
– Podbrezovské železiarne boli v Hornom Uhorsku dobre vybavenou a zabehnutou fabrikou. Zručnosť robotníkov a predákov využili aj maďarskí Uhri pri nábehu novobudovaných železiarní v Ózde, kam vybrali kvalifikovaných manuálnych zamestnancov, medzi ktorých patril aj môj starý otec. Presídlili sa teda tam aj s mojou starou mamou Zuzanou a dvoma malými dcérkami. V dobe pobytu prišiel na svet aj môj otec Ernest ako tretie dieťa rodiny. Po uvedení fabriky do trvalej prevádzky a návrate do podbrezovských železiarní postihol starého otca smrteľný pracovný úraz, ktorému v septembri 1908 podľahol. Bez sociálnej istoty na prežitie rodiny tak zanechal rodinu s troma malými deťmi a štvrtým pohrobkom v lone manželky Zuzany.
Váš otec sa teda narodil v súčasnom Maďarsku. Aj jeho život bol úzko spätý s fabrikou. Ako si spomínate na tieto časy?
– Otec vyrastal v Jarabej a v Mýte pod Ďumbierom, kde si našiel aj budúcu manželku Máriu, rodenú Strakotovú. Odborné vzdelanie získal v Brezne na učňovskej škole a po jej absolvovaní sa vyučil kolárskemu remeslu. Pracoval na stavbe chaty „Štefánička“ pod Ďumbierom až do jej otvorenia v roku 1928 a po absolvovaní základnej vojenskej služby pracoval na stavbe štátneho solivaru „Generál Štefánik“ na Piesku. Po zastavení tejto výstavby získal zamestnanie v Strojárňach Piesok a od roku 1942 pracoval ako modelár v zlievarni ocele v Podbrezovej. V dobe povstania so zbraňou v ruke bránil fabriku pred jej devastáciou, ktorú nariadilo vtedajšie nemecké vedenie.
Týmto sa dostávame aj priamo k vám. Narodili ste sa tesne pred vojnou a vyrastali ste v Mýte?
– Rodičia sa z Mýta odsťahovali do vtedajšieho Brezna nad Hronom, spolu s dvomi malými deťmi. V Brezne som prežil celé detstvo a mladé roky. Maturoval som v roku 1956 na vtedajšej jedenásťročnej strednej škole na Štúrovej ulici, spoločne s mojím priateľom Mariánom Schusterom, s ktorým som sedel v jednej lavici. Obaja sme sa potom rozhodli študovať na Vysokej škole banskej v Ostrave na hutníckej fakulte, kde sme boli prijatí na päťročné štúdium ako jediní Slováci. Posledný rok pred ukončením štúdia sme na základe vtedajších rozhodnutí Ministerstva školstva ČSR obdržali od vedenia fakulty takzvané umiestenky do vtedajších výrobných hutníckych podnikov. Ja som bol pridelený do Ostravy a Marián zas do Podbrezovej, kde sa časom stal vedúcim oceliarne.
Ako sa žilo v Ostrave v jednom z najväčších vtedajších závodov v Československu?
– Vo Vítkovických železiarňach Klementa Gottwalda pracovalo vyše 45-tisíc robotníkov, boli gigantom hutníckej výroby vo vtedajšej ČSR. Od roku 1960 som sa tak stal treťou generáciou nášho rodu pracujúcou v hutníctve výroby a spracovania ocele. Podnik mi zabezpečil sociálne podmienky pre zamestnanie aj pre život mladej rodiny, a to prostredníctvom družstevného bytu a vytvoril aj potrebné podmienky pre odborný rast. Za 20 rokov som prešiel viacerými profesiami – od vedúceho zmeny, prípravy výroby, technológie výroby plechov, špecialistu výroby pancierových plechov pre zbrojárske podniky, splnomocnenca výroby prvých oceľových legovaných segmentov na výrobu prvej jadrovej elektrárne v ČSR, až po funkciu hlavného metalurga.
Vaše nadobudnuté skúsenosti boli iste vhodnou vstupenkou do železiarní v Podbrezovej. Prečo ste zmenili pôsobisko?
– Do rodného kraja som sa vrátil kvôli dožívajúcim rodičom. Návrat nebol prechádzkou ružovým sadom, no získané skúsenosti mi pomohli využiť ich v podniku, v ktorom našli živobytie aj moji predkovia. Po prijatí do zamestnania vo vtedajších Švermových železiarňach som 16 rokov odpracoval v profesiách hlavného metalurga podniku, špecialistu stratégie, výrobkových inovácií a špecialistu oceliarne.
Boli to významné roky nielen pre oceliareň, ale aj pre železiarne samotné. Stáli ste pri dôležitých medzníkoch vývoja. Skúste nám ich v krátkosti pripomenúť.
– Živo si spomínam na tie roky a aj na prínosy docielené predovšetkým v oblasti metalurgie a technológie plynulého odlievania ocele pri nábehu nového štvorprúdového radiálneho zariadenia plynulého odlievania ocele, pri výstavbe novej 60-tonovej elektrickej oblúkovej pece v oceliarni a pri budovaní pracoviska metalografie. Tie boli základným predpokladom výroby kvalitnej vsádzky na výrobu vysokokvalitných oceľových rúr širokého sortimentu. Okrem kolektívneho úsilia pracovníkov oceliarne, technického a energetického odboru, odboru riadenia kvality a metalografie, sa aktívne zapájali aj externé organizácie, napríklad VÚHŽ v Dobrej či SAV v Košiciach, predovšetkým pri spoločnom vývoji krycích a liacich práškov pre plynulé odlievanie ocele. Nová elektrická pec s mimopecným spracovaním ocele nahradila v tej dobe štyri siemens-martinské pece, ktoré boli vykurované olejom a dve pece zastaralej koncepcie. Nové štvorprúdové radiálne ZPO nahradilo pôvodné vertikálne ZPO starého spôsobu odlievania. Po ich uvedení do trvalej prevádzky sa železiarne stali výukovým polygónom pre pracovníkov vo vtedajšej ČSFR pri získavaní pracovných poznatkov a skúseností na moderných výrobných zariadeniach výroby a odlievania ocele.
Po pôsobení v železiarňach ste nastúpili do dôchodku, na ktorom ste sa však dlho neohriali a celoživotné vedomosti a skúsenosti ste sa rozhodli odovzdať ďalším generáciám. Ako ste sa dostali prednášať na vysoké školy?
– Vedenie Technickej univerzity v Košiciach ma požiadalo uzatvoriť pracovnú dohodu na výkon pedagóga na hutníckej fakulte, vraj na jeden či dva školské roky. Pre dôchodcu to však prinieslo rad problémov pre nutné odlúčenie od rodiny, dopravu a ubytovanie „týždňovkára“ v Košiciach. Z pôvodnej ponuky sa nakoniec doba predĺžila na šesť rokov. Po splnení zákonných podmienok a po vypracovaní a obhajobe habilitačnej práce mi udelil vtedajší rektor titul docenta, s výkonom funkcie vedúceho katedry metalurgie ocele a zlievarenstva.
Po ukončení práce v Košiciach som prijal ponuku na obsadenie profesie prednášajúceho a cvičiaceho pedagóga Slovenskej technickej univerzity, a to na detašovanom pracovisku v Brezne. Škola bola výbornou príležitosťou pre mladých adeptov z Horehronia pre štúdium metalurgie ocele nielen z odborného hľadiska, ale aj z hľadiska nákladov rodičov na štúdium svojich detí. Tu som odpracoval ďalšie
štyri školské roky. Počas desiatich rokov som sa tak v univerzitnom školstve podieľal na výchove vyše 250 nových inžinierov. Veľká škoda pre tento kraj, že pracovisko v Brezne už bolo zrušené.
Celý život ste boli aktívny, za čo ste získali množstvo ocenení. Ktoré z nich si vážite najviac?
– Každé ocenenie v živote si cením. Spomeniem však Cenu mesta Brezno, Cenu primátora mesta Brezno, Pamätný kríž Milana Rastislava Štefánika i udelenie titulu Senior roka 2022. Vysoko si cením aj pracovné ocenenia získané v Ostrave či Podbrezovej. Mimo pracovného zaradenia sú pre mňa vzácne aj pamätné listy Lesov Slovenskej republiky za zviditeľnenie 27 jubilejných hájov a pamätných kameňov na strednom Slovensku či ocenenia Spolku Martina Rázusa, Spoločnosti M. R. Štefánika a Speváckeho zboru mesta Brezna za dlhoročné aktivity. Z rokov mladosti si najviac cením športové úspechy vtedajšieho hokejového klubu Mostárne Brezno, v ktorom som hrával v sezónach 1955-57 západnú slovenskú divíziu proti dnešnýmextraligovým klubom. Hrávalo sa na prírodnej ľadovej ploche za Sokolovňou. V rokoch dospelosti som miloval hromadné súťaže v bežeckom lyžovaní, či už na 44-kilometrovej dlhej Bielej stope, ako aj na iných súťažiach.
Čo by ste dodali na záver?
– Rád by som železiarňam v Podbrezovej, v mene našej rozvetvenej rodiny, úprimne poďakoval za poskytovanie obživy. S úctou prajem novým generáciám vedenia a osadenstva fabriky pokračovanie aspoň takých úspechov, akých dosahovala v zložitých rokoch našich pracovných aktivít.
