Pred niekoľkými dňami sme upierali zrak do talianskeho Milána a Cortiny d´Ampezzo, kde sa uskutočnili zimné olympijské hry. Mnohí slovenskí priaznivci merali cestu na Apeninský polostrov, aby na vlastné oči videli výkony našich reprezentantov. Veľkú pozornosť a aj istú dávku očakávania sme mali od biatlonovej výpravy. Jej súčasťou bola i Mária Remeňová, ktorá súťaží pod hlavičkou Športového klubu Železiarne Podbrezová. V tíme bola aj Ema Kapustová, absolventka nášho gymnázia a bývalá členka podbrezovského klubu. Vďaka dievčatám mali železiarne svoje zastúpenie aj na najväčšom športovom sviatku.
Biatlonová družina patrila k slovenským želiezkam v ohni. Tajným želaním bolo umiestnenie medzi najlepšími a najväčší optimisti s opatrnosťou spomínali i cenný kov. Hoci to napokon našim reprezentantom nevyšlo podľa predstáv, každý jeden vydal zo seba maximum. Výnimkou nebola ani Mária Remeňová, ktorá bola nabudená dobrými výsledkami tesne pred začiatkom olympiády. Pod piatimi kruhmi si ale svoje vystúpenie predstavovala inak a sebakriticky ho zhodnotila: „Ak mám byť úprimná, pocity po nedávno skončených olympijských hrách mám zmiešané. Na jednej strane, dostať sa na olympiádu je niečo neskutočné. Túžila som po tom, aby som raz mohla štartovať práve na tomto podujatí a teší ma, že sa mi to podarilo. Na druhej strane som naplno neukázala, čo vo mne je. Výsledky neodzrkadlili, čo som mala natrénované.“
Napriek vlastnej nespokojnosti už našej mladej biatlonistke prívlastok olympionička nikto nezoberie. „Splnil sa mi detský sen, ktorý som v sebe nosila veľmi dlho. Som šťastná, že som mohla reprezentovať Slovensko.“
Fandila aj kolegom
Mária Remeňová mala počas olympiády nabitý program. Neustále tréningy či súťaže znamenali, že takmer všetok čas venovala biatlonu. „Keď som si našla nejakú voľnú chvíľu, snažila som sa ju využiť najmä na oddych, načerpanie síl a predovšetkým na mentálnu prípravu na preteky. Samozrejme, sledovala som aj výkony slovenských športovcov a na diaľku im fandila,“ prezradila rodáčka z oravského Hruštína, pričom atmosféru pod piatimi kruhmi prirovnala k majstrovstvám sveta. „Vôbec som nevnímala, že som na olympijských hrách. Mala som pocit, ako keby som bola na svetovom šampionáte. Rozdiel bol azda len v prísnejších bezpečnostných kontrolách, inak som veľké zmeny nepostrehla.“
Olympiáda bola pritom roztrúsená na ploche s rozlohou takmer 22 000 tisíc metrov štvorcových, pričom dve hlavné dejiská boli od seba vzdialené bezmála štyristo kilometrov. Biatlonisti súťažili v Anterselve. „Boli sme pomerne ďaleko, takže som si nebola pozrieť žiaden iný šport. O to viac som fandila slovenským reprezentantom cez obrazovku,“ pokračuje naša biatlonistka, ktorá zároveň dodala, že žiadnu veľkú športovú hviezdu počas olympiády nestretla a bola primárne v kolektíve svojej biatlonovej rodiny.
Pocit napätia
Olympijské hry sú vrcholom každého športovca. Súťažia na nich tí najlepší z celého sveta a aj preto je pozitívne, že medzi desiatkami biatlonistov sa ocitlo aj meno Márie Remeňovej. „Na začiatku som mala pocit, že ide o bežnú súťaž. Ale ako prišli preteky, dostavil sa s nimi aj tlak, pretože takéto podujatie je len raz za štyri roky a aj preto je istým spôsobom výnimočné,“ doplnila.
Mária však okrem súperiek zápasila aj so zdravotnými komplikáciami. Istý čas nebolo jasné, či pôjde ženskú štafetu, trápila ju totiž zablokovaná lopatka. Napriek problémom sa pozviechala a aj s určitým sebazaprením sa na štart postavila.
„Je veľká smola, že moje prvé olympijské hry boli poznačené takýmito zdravotnými patáliami,“ povzdychla si talentovaná pretekárka a svoje vystúpenie detailnejšie zanalyzovala: „Prvé preteky som pokazila zlou streľbou. Následne som to chcela napraviť a v šprinte som obsadila 53. miesto. Zabezpečila som si tak účasť v stíhacích pretekoch, ale myslím si, že som mala na viac, čo sa napokon aj v spomínanej stíhačke potvrdilo. Sama sebe som dokázala, že sa dokážem posunúť k lepšiemu výsledku. Napokon to bolo 38. miesto. Ako som už spomínala, chcela som napraviť streleckú bilanciu. Prílišná túžba v štafetových pretekoch ma stála bezchybnú streľbu. Snažila som sa odstrieľať čo najrýchlejšie a vybehnúť na trať. No s posledným výstrelom som sa potrápila a nakoniec som doviedla štafetu na konečnom desiatom mieste.“
Ísť za svojím snom
Mária Remeňová priznáva, že pred každými pretekmi cítila isté napätie, ale aj odhodlanie. „Každopádne, domov som si odniesla zážitok na celý život. Samozrejme, teraz verím, že budúca olympiáda bude výsledkovo lepšia,“ poznamenala s nádejou a nezabudla vyzdvihnúť ani svoj súčasný klub: „Som rada, že som mohla zviditeľniť ŠK Železiarne Podbrezová, ktorý ma dlhé roky podporuje, za čo som veľmi vďačná.“
Naša mladá olympionička si po návrate stihla oddýchnuť len dva dni. „Vybavila som si odkladané veci, napríklad aj zubára. Teraz ma už čaká len trénovanie a príprava na záverečný trimester sezóny,“ odhalila najbližšie plány. A čo by odkázala svojim nasledovníkom? „Nech si idú za svojimi snami a nech veľa snívajú, pretože keď sa vám sny splnia, je to ten najkrajší pocit.“
