KULTURA

 DEN MATIEK

   Opat sa blizi druha majova nedela, ktora je venovana Dnu matiek. Hoci ako samozrejmost berieme vsetky sviatky, tento den a nielen tento, by sme nemali zabudat na kyticku kvetov a prejavy ucty a lasky jedinecnej osobe nasho zivota -  matke.

vk

---

Z tvorby nasich dopisovatelov

DIEVCA S MOTORKOU

Jaroslava Nuterova

Roman na pokracovanie

 IX. cast

Helene Korestovej stale pomahali pristroje dychat, udrziavat srdce v malicko pravidelnom rytme. Lekar im vsetkym nedovolil pristupit k jej lozku, museli sa dohodnut len dvaja. Takze muzi zostali na chodbe a sestry, kazda z jednej strany,  chytila matku za ruku.

  „Ahoj, mami,“ prehltla Inga. „Pocujes ma?“ Helena prikyvla, nepatrne sa usmiala a v zelenkastych ociach sa jej blyslo stastie. „Nesmieme ta dlho unavovat,“ pokracovala Inga, nespustajuc zrak z matkinej sivej tvare. „Chcem, ti povedat...“ Helena slabucko stisla starsej dcere prsty, otvorila usta, ale nevydala ani hlasky. V kutikoch oci sa jej objavili slzy. „Mami, neplac,“ vylakala sa Inga. „Prosim ta, vyzenu nas. Ty sa musis uzdravit, caka ta vnuca. Musis ho vidiet, pomoct mi s nim, vsak vies, ze ja...“

  „Ihned odidte!“ ozval sa im za chrbtom lekarov prisny hlas. „Vasa matka je velmi rozrusena, nevidite? Takato radostna sprava jej moze uskodit.“

  „My sme chceli, aby dostala chut do zivota,“ riekla tisko Aneta. „Aby vedela, ze ju mame radi, ze ju potrebujeme.“

  „Dobre,“ usmial sa mierne lekar. „Na dnes to stacilo, zavolajte si zajtra.“

  Stvorica vysla do dazdiveho vecera s tiesnivym pocitom v dusi. Dindo s Ingou sa rozlucili bez toho, aby mlada zena slubila navstevu a Aneta tusila, preco. Inga musi v pokoji stravit stretnutie s matkou, jej komplikovana povaha sa musi vyrovnat s neprijemnou skutocnostou osamote. Pri najmensom probleme dokaze byt Inga nepredstavitelne zla a matkina choroba bolo nieco, co narusilo jej istotu, hoci tvrdila, ze mamu nenavidi.

  Emil Vagner viezol Anetu domov a vtedy si uvedomila, ze v pohodlnom aute sedela vcera. Na pristrojovej doske bol totiz pripevneny rovnaky maskot, ako v Michalovom aute, ked... Michal! Mal predsa dnes telefonovat, lenze odisla skor. Nuz co, hadam sa este niekedy ozve.

  Natiahla ruku za ladovym medvedom z bieleho plysu a dotkla sa ho prstom. Aku znacku malo vcerajsie auto? V tme sa nedala rozoznat farba potahov, ktoru vcera pri vystupovani neprehliadla. Aneta sa pomrvila, kutikom oka pozrela na muza za volantom. On pojde domov k synovi a ja budem sama.

  „Si doma, Aneta,“ upozornil Emil zamyslenu dievcinu. „Neboj sa o mamu, bude v poriadku, uvidis. Teraz uz vie, ze aj Inge na nej zalezi, nema sa viac preco trapit.“

  „Mate pravdu,“ prikyvla s povzdychom. „Dost ju to ubijalo, ale aj tak. Neviem si predstavit, ze by sa jej malo nieco stat.“

  „Nestane,“ povedal pevne a zmurkol na smutne dievca. „Zapojim vsetky hybne paky na zachranu Heleny. Vyzeras unavena, Aneta, chod si oddychnut.“

  „V noci som spala slabe dve hodiny,“ riekla, otvorila dvere a zarazene hladela na striebriste potahy. Emil si to vsimol. „Kto ma v meste taketo auto?“ spytala sa s busiacim srdcom. Muz mlcal. „Je mi akesi povedome. Viete o niekom?“

  „Je to dolezite?“ odvetil protiotazkou, nastartoval a zaradil rychlost.

  „Ani nie,“ zamrmlala rozpacito. „Dakujem, dobru noc.“

  Iba pred Dasou bola Aneta schopna prejavit zufalstvo, drviace jej mlade srdiecko hroznym strachom o matku. U tety sa nebranila nestastnym slzam, ktore doteraz zadrziavala. Dolahla na nu unava z prebdenej noci, a ked sa doma osprchovala, v tichu dvojizboveho bytu si lahla do postele, opat si spomenula na plysoveho medveda. Rozsvietila nocnu lampu, vzala do ruky skicar a skumala Michalovu tvar. Zvonenie telefonneho pristroja vnimala ako davku z gulometu a spociatku sa bala sluchadlo zdvihnut. Co ak je to zla sprava z nemocnice? Nebola.

  „Dobry vecer, Aneta, tu je Michal. Hladam vas niekolko hodin, v atelieri mi povedali, ze ste museli odist. Co sa stalo?“

  Anete sa zdalo, ze od rozhovoru s Michalom uplynul rok a ono to bolo iba vcera.

  „Mama ochorela,“ vydychla so slzami v ociach. „Lezi v nemocnici.“

  „To je mi luto,“ riekol sucitne, na par sekund sa odmlcal. „Rad by som nejako pomohol.“

  „Netreba,“ ledva udusila vzlyk.               

  „Ak placete, musi to byt vazne.“ Zdalo sa, ze to hovori skor sam pre seba. „Aneta, nemali by ste byt sama so svojim zialom, pridem k vam a niekam vypadneme.“

  „Nie, ja by som bola zla spolocnicka. Nehnevajte sa.“

  „Chapem. Odchadzam na dva dni prec, ale potom, mohli by sme sa stretnut?“

  „Myslim, ze ano. Dobru noc.“

  „Tesim sa, dobru noc.“
 

XXX
 

  Vdaka starostlivosti i znamostiam sa Helene Korestovej dostalo najlepsieho osetrenia. Nik z priatelov nelutoval ziadnych prostriedkov na to, aby zabezpecili Anetinej matke spickovych lekarov v snahe zachranit zivot styridsatpatrocnej zene a vidiet jej mladsiu dceru so stastnym usmevom, s rozziarenymi zelenkastymi ocami. Moday tak cinil na Richardovu prosbu, lebo si mysleli, ze tym si ziskaju jej vdacnost, Richard mozno i lasku.

  Aneta sa vsak stretavala s Michalom. Hoci schodzky netrvali viac ako hodinu, iba raz do tyzdna, ich spontannost bola obojstranna a rozchadzali sa s pocitom nedokonaleho stastia. Aneta tuzila byt s nim castejsie, lenze nepatrilo sa, aby dievca navrhovalo rande. Michal posobil dojmom rozvazneho muza a obcas mala pocit, ze by chcel nieco povedat, no akosi vaha. Napokon – ani ona nemala odvahu priamo sa spytat, ci je biela Toyota jeho alebo ju mal pozicanu.

 Take auto sa nepoziciava hocikomu a Aneta sa bala domysliet, ze by mohol mat nieco spolocne s Emilom. Na schodzku totiz prisiel bud pesi alebo na renaulte s modrou metalizou.

  Kazdy den sa Aneta Korestova zastavila pred vykladom autobazaru, kde bola vystavena Honda, po akej od detstva tuzila. Snivala o jazde na tomto dvojkolesovom tatosovi a dufala, ze kym nan nasetri, tak ho nepredaju. Jedine mama vedela, kolko dcere chyba korun a navrhla pozicku od Emila, s cim pochopitelne Aneta nesuhlasila, pretoze si zaumienila, ze kupi motorku bez cudzej pomoci. Tak zatial jazdi vo svojej fantazii a ta jej veru nechyba.

  Na Jarabu cestovala s mamou, no nemala stastie na Michala. Ktovie, na akej linke jazdi, malo spominal svoju pracu a na tych par schodzkach sa Anete zdalo, ze o sebe skoro vobec nehovori. Jeho obrazok mame neukazala, lebo si myslela, ze by sa mohla bat, ze ju mladsia dcera opusti tak ako Inga. Aneta ziskala k matke trochu iny vztah po chorobe, ktoru porazili, avsak celkom nad nou nezvitazili. Vedela, ze so sestrou do buducnosti pocitat nemoze, jednoducho nepatrila k potrebam Ingy, co jasne naznacila, ked sa tu zoznamila s Dindovymi detmi. I maminu pritomnost pretrpela so zatatymi zubami. Helena to vybadala hned pri prvej navsteve a s pochybnostami sa zdoverila Emilovi.

 

(Pokracovanie v buducom cisle)