Pred štrnástimi rokmi prišla o otca. Mala pocit silného smútku a nepríjemnej ťarchy. Bála sa, že ju táto udalosť položí. Kdesi vo vnútri cítila potrebu vypustiť zo seba všetky negatívne emócie. Napísala preto báseň. Venovala ju práve zosnulému otcovi ako vďaku za všetko. Neskôr adresovala vyznanie aj mame. Postupne verše pribúdali a dnes má v šuplíku desiatky rôznych básní.
Zuzana Leitnerová pracuje v ťahárni rúr. Láska k písaniu v nej nevyhasla ani po rokoch od smutnej udalosti. Práve naopak. V poézii objavila niečo viac. Niečo, čím chce potešiť nielen seba, ale aj najbližšie okolie. Svojou tvorbou túži robiť radosť priateľom, kolegom či známym. Jej verše sa čítajú pri rodinných oslavách alebo pri životných jubileách. V minulosti boli niektoré uverejnené aj na stránkach našich novín.
„Píšem básne na rozličné témy a o rôznych udalostiach – o živote, prírode, láske či snoch. V mojej zbierke nájdete poéziu k oslavám životných jubileí, ale aj k dobrému ránu alebo len tak pre potešenie. Stačí mi prvotný motív a už ho zaznamenávam na papier,“ rozhovorila sa autorka. Ako tvrdí, napísala mnoho básní a hoci ich nemá presne spočítané, rátali by sme ich na desiatky. „Odložené ich mám doma v šuplíku – vo fascikli. Sú z rôznych udalostí života, ale v zbierke mám i svadobné a žiaľ, aj smútočné.“
Láska ku knihám
Zuzana sa nebráni, že by raz svoju tvorbu vydala aj knižne. „Ak by bola taká možnosť, prečo nie. Človek musí v živote vyskúšať všetko,“ povedala s úsmevom sympatická autorka. Hoci nemá žiadneho obľúbeného básnika, poéziu rada číta. Celkovo má k literatúre veľmi kladný vzťah a lásku ku knihám objavila už v detstve.
„K pozitívnemu pohľadu na knihy som viedla aj svoje deti. Keď boli malé, čítala som im rozprávky, až kým sa samé nenaučili čítať. Som rada, že v tom pokračujú aj teraz, keď sú už dospelé. U nás musí byť na Vianoce pod stromčekom kniha. Bez nej by to neboli pravé sviatky,“ povedala o svojej láske autorka.
Jej záľubu vníma aj okolie. Často dostáva otázku, prečo básne nevydá aj vo vlastnej knihe. „Písanie mi dáva veľa. Je to pre mňa ideálny relax po práci. Mám rada aj záhradu a zvieratá. Pri týchto aktivitách dokážem vypnúť hlavu od všetkých starostí. Niekedy idem len tak po ulici, niečo mi napadne a už ťukám riadky do mobilu. Múza ma kopne hocikedy,“ povedala.
Poteší aj pár slov
Zuzana píše najmä pre potešenie ľudí. Keď sa jej báseň niekomu páči, má z toho veľkú radosť. „Niekedy stačí aj pár jednoduchých slov na dobrú noc. A to zvykne ľudí potešiť. A vtedy mám aj ja radosť,“ priznala autorka a ako hovorí, práve na báseň o otcovi je najviac pyšná. „Je v nej časť môjho života. Páči sa mi aj báseň Minúta či O ruke. Vyjadrujem v nej, že ruka môže pohladiť, ale i zraniť. V básňach spomínam aj situácie z minulosti. Viem, nie vždy môže moje riadky každý pochopiť, ale pointou je, aby si z nich človek zobral to svoje,“ vysvetľuje.
Kolegovia a najbližší Zuzaninu tvorbu dobre poznajú. Nejedného už potešila originálna narodeninová báseň. Dokonca aj na sociálnej sieti jej prišla správa, kde ju neznáma pani poprosila o báseň pre svokru k okrúhlemu jubileu. „Oslávenkyňa sa rada starala o ovečky. Napísala som báseň, ktorá odznela v rozhlase. Mala som veľkú radosť. Keď počujete v rádiu svoje verše, je to príjemný pocit, ktorý vás zahreje pri srdci. A keď mi pani dodatočne napísala, že svokra plakala od šťastia, bola som šťastná aj ja,“ doplnila.
Zuzane trvá napísanie riadkov pár minút. Závisí, ako jej prichádzajú myšlienky. „Nedávno som vytvorila báseň o strome. Prirovnala som ho k človeku, ktorý má taktiež svoje korene a žije život, akoby taký pomyselný príbeh. Niektoré verše majú poslanie, no je to o človeku, čo si z mojej tvorby zoberie,“ doplnila autorka a v závere dodala: „Kolegyne mi povedali, že píšem s citom a úprimne od srdca. Je to milé ohodnotenie a uznanie, že nejde len o čmáranicu na papieri.“
Mama (báseň ku Dňu matiek)
Naša mama stála vždy pri nás, bola pevná ako strom,
čo odolá všetkým vetrom.
Mamka naša zlatá, dnes svoj sviatok sláviš,
celá žiariš.
Teraz na nás tak pozeráš, ako za starých čias,
keď sme ešte malí boli
a všakovaké pestvá vystrájali.
Veľakrát si nás potešila,
vyhrešila i pohladila.
Pohladenie od mamy je ako jarný vánok,
čo jemne pohladí steblá tráv.
Ako vetrík, čo rozhojdá konáriky stromov
a svojím vánkom pošle i pozdrav domov
pre tých, čo tu nie sú,
no ten pozdrav im odnesú.
Tvoj úsmev pohladí i poteší ubolenú dušu,
posunie nás vpred
na ďalší životný let.
Mami,
s tebou nie sme nikdy sami.
Bola si mamkou
a už si starkou.
Vnúčatá
sú tvoje vtáčatá,
čo ti zaštebocú tú najkrajšiu nôtu.
Za tvoju lásku a opateru ti ďakujú
a spolu s nami ťa veľmi milujú.
Nevieme ti vrátiť tvoju mladosť, krásu,
ale vieme ti dať večnú lásku.
Lásku, ktorá ťa bude hriať
a tvoje srdce bude sa smiať.
Starká, ty si naša potecha
i útecha.
Niet väčšej lásky, než je láska materinská,
ktorá nám od radosti srdce stíska.
Zuzana Leitnerová
