Železiarne Podbrezová, to nie sú len súčasní zamestnanci hutníckeho závodu, ale aj stovky dôchodcov, ktorí vo fabrike v minulosti pracovali. Kým niektorí odrobili kratší čas, iní boli jej súčasťou celé desaťročia, až kým z podniku neodišli na zaslúžený dôchodok. Vedenie spoločnosti myslí na všetkých aj v dnešných pohnutých časoch, poznačených krízami rôzneho druhu. Preto pred Vianocami pripravilo prekvapenie v podobe chutných mäsových balíčkov. Tie, zaiste, potešili nielen súčasných, ale i bývalých pracovníkov, ktorí splnili príslušné podmienky.
Naším dôchodcom ich rozvážali viaceré dvojčlenné skupiny zložené zo zamestnancov ŽP Bezpečnostné služby a odboru personalistiky a miezd. Distribúcia nebola jednoduchá, veď bývalí pracovníci sú roztrúsení nielen po celom Horehroní, ale i za hranicami okresu.
Kolegov, ktorí mäsové dobroty rozvážali, čakala náročná niekoľkodňová úloha. Ráno dostali zoznam a autom sa vybrali do konkrétneho mesta či obce. Adresátov hľadali podľa mena a adresy až do neskorého popoludnia. Niekedy aj poblúdili, inokedy chýbalo číslo domu, ale vždy sa dokázali vynájsť. Z času na čas sa opýtali susedov a tí ochotne ukázali na konkrétny dom. Popasovať sa museli s nástrahami počasia, veď okrem mrazu ich za pár dní zastihol dážď či „čvachtanica,“ z roztopeného snehu.
Zažili aj aktivitu štvornohých strážcov dvorov, ktorí boli príkladom, ako si plniť svoje povinnosti a za plot nepustiť ani nohu. Ak neboli dôchodcovia zastihnutí doma, našli si v schránke oznam o tom, že si môžu prísť darček prebrať priamo pred budovu personálneho úseku v stanovených termínoch. Dnes môžeme konštatovať, že náročná „logistická operácia“ dobre dopadla.
Len pre zaujímavosť, celkovo bolo pre dôchodcov pripravených viac ako 1 700 balíčkov. Odmena v podobe vďačnosti našich starkých bola na nezaplatenie.
Rôzne príhody
S návštevami boli spojené rôzne príhody, veľa raz úsmevné, ale i vážnejšie. Dojatie v podobe sĺz bolo spoločným menovateľom pri mnohých stretnutiach. Doručovatelia sa stretli s dobrosrdečnosťou, pohostinnosťou a vďakou. Keď starkí lovili v spomienkach, preniesli sa niekoľko rokov späť. Pri rozprávaní si uvedomovali, aké to je dnes jednoduché, keď ráno sadneme do auta a dovezieme sa až pred svoje pracovisko. Ľudia v minulosti vstávali skoro ráno, aby stihli autobus, ktorý ich dopravil až do železiarní. Často kráčali na zastávku aj niekoľko kilometrov v silných mrazoch a za bohatej snehovej pokrývky. Pri spomienkach sa zhodli, že na chlebík sa v minulosti ťažko robilo a práca nebola jednoduchá.
Pútavé rozprávanie
Prichádzame do neveľkej obce na Horehroní. Zvoníme pri bránke. Nikto nevychádza. Až po chvíľke starší pán nedôverčivo pozerá z verandy smerom k hlavnej ceste. Chvíľku trvá, kým si získame jeho dôveru, a po predstavení, že sme „návšteva zo železiarní,“ prichádza k bráničke. Po počiatočnom „oťukaní“ sa na jeho zvráskavenej tvári objaví široký úsmev. „Hana, hybaj sem,“ zakričí hrubým hlasom na svoju polovičku, ktorá práve kŕmi hydinu. Prichádza žena v zástere, sprevádzaná menším psíkom, aby zistila, čo sa deje. Medzitým na svojho Dunča prísne zvýši hlas, keďže ten neprestajne šteká na nečakaných hostí. Po otvorení bránky využije príležitosť a vybieha na ulicu. Cudzia návšteva ho zrazu vôbec nezaujíma.
Po odovzdaní balíčka sú manželia dojatí. Ihneď sa rozhovoria a spomínajú na minulosť. Na časy, keď otec rodiny mozoľmi zarábal na živobytie. Zalovia v pamäti a rozprávajú. Je toho veľa, počúvať by sa dali hodiny… Lenže nás čakajú ďalší a v kufri auta máme ešte dosť balíčkov. Ktovie, keby sme sa nepohli, či by sme neprilákali ďalších psíkov z celej ulice. Okrem slov vďaky nesieme aj pozdravy pre generálneho riaditeľa, vedenie spoločnosti a aj pre všetkých súčasných zamestnancov. Počúvame slová chvály a komplimentov na fungovanie Železiarní Podbrezová. Lúčime sa a ideme ďalej.
Pozvánka na kávu a koláč
Pri návštevách sa naši kolegovia stretávali s veľkou pohostinnosťou. Domáci ich pozývali zohriať sa dnu, núkajúc vianočné koláčiky a iné dobroty. Hostia by radi navštívili a vypočuli každého, ale povinnosti nepustili. „Tak aspoň okoštujte tuto domácej,“ povie čiperný dedo vyťahujúc sklenenú fľašu s ostrou jablkovicou. Slušne odmietli a vysvetlili, že sú v práci. „Tak aspoň na kávu pojte,“ zavolá gazdiná. Aj keby ich teplý nápoj v chladnom počasí zohrial, na dlhšie posedenie nie je dostatok času a obsah kufra auta bol ešte bohatý.
Obdarovaní boli aj chorí, nevládni pacienti. Návštevu zo železiarní nečakali, o to srdečnejšie bolo prijatie. Pri viacerých boli opatrovateľky, ktoré tlmočili, ako často ich klienti, v mnohých prípadoch išlo o rodičov, spomínajú na podbrezovské železiarne. Nečudo, roky vo fabrike znamenajú kus života, ťažké i príjemné chvíle. Našli sa i takí dedkovia a babky, ktorí by sa vrátili späť. Keby im sily zostali, zaradili by sa do pracovného kolektívu hoc aj hneď. Mnohí priznali, že dianie vo fabrike stále sledujú prostredníctvom novín Podbrezovan alebo z rozprávania druhých. „Veľa vecí sa zmenilo. Už je všetko modernejšie. Ale v železiarňach pracujú šikovní ľudia. Klobúk dole pred nimi a aj pred vedením,“ hovorili.
Susedia sprievodcovia
V nejednej dedine robil „poštárom“ sprievodcu jeden z obdarovaných dôchodcov ukazujúc, kde bývajú ďalší jeho bývalí kolegovia. Zakričal, zapískal a kamarát bol rázom na dvore. Železný zvyk, rokmi naučený… Výrazná pomoc pri hľadaní a odovzdaní balíčka.
Mnohí starkí už slabšie počujú. Preto si doručovatelia pomáhali piskotom, v krajnom prípade zatrúbili na aute, pričom „zverbovali“ pol dediny. Miestnych zaujímalo, čo sa deje, naťahovali krky ponad ploty. Istý pán, keď sa dozvedel, že je v jeho dedine návšteva zo železiarní, utekal opraviť zvonček, aby počul, keď k nemu hostia prídu. Nezabudli sme a o niekoľko minút si už preberá papierovú taštičku.
Adrenalín so psíkmi
Naši kolegovia preukázali aj kus odvahy. Na prvý pohľad tichý dvor skrýval prekvapenie. Spoza domu vyletel veľký pes. Ledva sa stihli vrátiť späť za bránku. Zvedavému psíkovi klobásky zavoňali a tiež ich chcel ochutnať. V tomto prípade ale nemal šancu, hoci mu plot siahal sotva do polovice tela. Keby sa posnažil, možno by aj čosi „uchmatol.“
Príhod z doručovania bolo veľa, spomienok ešte viac a najviac bolo vďaky a dojatia. Napriek všetkým nástrahám boli balíčky doručené včas. Slová dojatia našich dôchodcov nemali konca. Ďakovali doručovateľom, ale i vedeniu podbrezovských železiarní na čele s generálnym riaditeľom. Popriali všetkým veľa zdravia a úspešný nový rok. Ešte aj v týchto dňoch nám v redakcii zvonia telefóny a prichádzajú poďakovania a pozdravy zo všetkých strán. Dôchodcovia si túto pozornosť veľmi vážia. Zároveň sa presvedčili, že na nich stále niekto myslí, aj keď sú už mnoho rokov na zaslúženom odpočinku.
