„Sedem statočných“ dostane pracovnú zmluvu na neurčito

Pilotný projekt „Šanca pre všetkých“ ukázal, kde sú rezervy

Ústredím práce spustený regionálny pilotný projekt „Šanca pre všetkých“. Cieľovou skupinou boli uchádzači o zamestnanie evidovaní na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVR) so základným vzdelaním, pre ktorých je hlavnou prekážkou zamestnať sa ich nedostatočná kvalifikácia, nedostatok praktických skúseností, nedostatok odborných zručností, strata pracovných návykov a mnohokrát aj nepochopenie požiadaviek, ktoré sú na nich kladené. Železiarne Podbrezová a.s. podpísali dohodu o poskytnutí finančných prostriedkov na realizáciu regionálneho pilotného projektu s ÚPSVR Brezno v decembri 2018. Cieľom projektu bolo obsadiť 50 pracovných miest uchádzačmi o zamestnanie so základným vzdelaním.

V decembri 2018 sa uskutočnila prezentácia voľných pracovných miest v Dome kultúry ŽP. Z viac ako 200 zúčastnených, podmienku na zaradenie do projektu splnilo 105 uchádzačov, z ktorých sa 88 zúčastnilo vstupnej lekárskej prehliadky. Kritériám na výkon ponúknutej práce vyhovovalo 44 uchádzačov. V januári 2019 nastúpili do zamestnania 38 a ich pracoviskom sa stala oblúkareň.
Novoprijatí zamestnanci mali svojich mentorov (z radov zamestnancov prevádzkarne), ktorí im pomáhali adaptovať sa priamo pri výkone práce po dobu šiestich mesiacov a koordinátorov z radov rómskych komunít, ako spojovacieho článku medzi zamestnávateľom, zamestnancom a jeho rodinou. Na základe poznatkov počas prvých dvoch mesiacov realizácie projektu bolo rozhodnuté o nevyhnutnosti úspešného absolvovania psychotestov uchádzačmi so základným vzdelaním pred nástupom do zamestnania.. V rámci projektu Šanca pre všetkých bol počas uplynulého obdobia uzatvorený pracovný pomer s 94 uchádzačmi o zamestnanie, spĺňajúcimi stanovené podmienky. S 83 zamestnancami bol pracovný pomer priebežne ukončený a k 1. decembru 2020 bolo v pracovnom pomere jedenásť zamestnancov, ktorým pracovná zmluva končí 31. decembra 2020. Na základe pracovných výsledkov a vykázanej dochádzky sa vedenie prevádzkarne ťahárne rúr rozhodlo so siedmimi z nich uzatvoriť pracovnú zmluvu na dobu neurčitú.

Aké boli dva roky realizácie projektu? Opýtali sme sa majstra, Petra Šaríka :
– Bolo to veľmi náročné. Bežne adaptačný proces novoprijatých zamestnancov trvá desať až štrnásť dní, my sme ho museli neštandardne predĺžiť a doplniť o oblasti, ako je dodržiavanie hygienických návykov, zvýšená kontrola pracovného času, dodržiavanie základných pravidiel BOZP, šetrný prístup k pracovnému náradiu, používanie osobných ochranných pomôcok, budovanie návyku pravidelnej dochádzky do zamestnania… Niekedy trvalo dva mesiace, kým sa to zamestnanci zaradení do projektu naučili. A s tými, ktorí to nezvládli, sme museli v rámci skúšobnej doby rozviazať pracovný pomer. Migrácia bola veľká, jedni odchádzali, druhí prichádzali a znova a znova sme začínali so zaúčaním nových. Problém bol aj keď odišli na práceneschopnosť. Po návrate sme ich opäť všetko učili znova, jednoducho to zabudli. Zažili sme rôzne situácie, napríklad hneď na začiatku niektorí, keď zistili, že na zamestnaneckú kartu môžu nakupovať v „krmelci“ (slangový názov automatu v prevádzkarni), využili to a potom boli zaskočení, že za nákup im stiahli vo výplate. Zistili, že si môžu brať na kartu mrazenú stravu, bolo treba dozrieť na to, aby neprekročili limit. Do práce chodili partie autom. Ak ráno zavolal šofér, že z akéhokoľvek dôvodu nepríde, vedel som, že o chvíľu mi budú volať aj ostatní a v ten deň do roboty neprišiel ani jeden.
Z dnešného pohľadu, po nadobudnutých skúsenostiach, by som to zhrnul, že adaptovať ľudí bez pracovných návykov je veľmi náročné, žiada si to množstvo vynaloženého úsilia, trpezlivosti a námahy. Podľa mňa by bolo efektívnejšie prijímať mesačne maximálne desať takýchto ľudí a boli by sme úspešnejší, pretože by sme sa im mohli viac venovať. Akýmsi zadosťučinením pre nás aj skutočnosť, že sedem zamestnancov, ktorí pri nástupe neboli odlišní od tých ostatných, sa za dva roky vypracovalo na takú úroveň, že vedenie prevádzkarne dospelo k rozhodnutiu uzavrieť s nimi pracovný pomer na dobu neurčitú. A to nás presviedča, že to ide, len treba k tomu obrovské množstvo trpezlivosti.
A my sme si zo „siedmich statočných“ vybrali štyroch a opýtali sme sa ich na dojmy zo začiatkov a s akými pocitmi vnímajú dnes realitu, že pracujú (bolo to v čase, keď ešte netušili, že s nimi v oblúkarni počítajú aj naďalej). A že majú rovnaké priezvisko nie je preklep, nie sú však príbuzní, spoločné majú len to, že do práce dochádzajú zďaleka, traja zo Šumiaca a jeden z Telgártu a veľmi túžia, aby mohli v Podbrezovej pracovať aj v budúcnosti.

Miroslav POKOŠ, delič oblúkov
– Nebol som nadšený, keď ma sem poslali zo sociálky. Ja som vo fabrike nikdy predtým nebol a veru som sa tých strojov aj bál. Prvý týždeň som rozmýšľal, robiť-nerobiť? Ale potom som si zvykol. Všetci okolo boli k nám dobrí, starali sa o nás, aj majster je ako náš kamarát. Na začiatku som mal problém s rátaním, často som sa pomýlil a musel rátať znova. Ale dnes mi to už ide. A keď majster povie, toto treba urobiť, tak to musí byť. Som veľmi rád, že som tu, len teraz sa bojíme, či nás neprepustia. Všade je kríza, tak neviem, či si nás nechajú. Predtým, ako som bol na úrade práce, robil som v hore a táto robota sa s tou nedá porovnávať. Tu robíme v teple, najesť sa môžeme v kantíne, dostaneme pracovné oblečenie a výplatu máme pravidelnú. Neraz sa stalo, že som chodil do roboty a keď prišiel čas výplaty, zamestnávateľ sa stratil. Nechcel by som to už zažiť. Tu mi je dobre.

Jozef POKOŠ, delič oblúkov
– No aj ja som na začiatku chcel ujsť. Bál som sa tých strojov, že si obrežem ruky. Aj mne to rátanie robilo na začiatku problémy. Ale dnes už viem, že do hory by som sa nevrátil a som rád, že som tu a že som sa to naučil. Ja by som tu veľmi rád zostal, sme dobrý kolektív, tu nie je rasizmus, nikto nám nedáva najavo, že sme Cigáni. Som vďačný, že nám tu dali príležitosť a naučili nás robiť. Mám štyri deti a keď je pravidelná výplata, aj manželka je spokojná.

 

Róbert POKOŠ, delič oblúkov
– Dva roky som bol nezamestnaný, predtým som robil v hore. Keď som prišiel do fabriky a videl tie mašiny, mal som pred nimi rešpekt. Prvé dni boli veru kadejaké. Ujsť som síce nechcel, ale mal som problémy zaučiť sa. Chýbal mi cit pre prácu na sústruhu, ale postupne som to zvládol a dnes mi to nerobí problémy. Keď som dva-tri dni doma, už sa teším do roboty, ale (smiech) okolo štvrtku sa už teším na sobotu. Keby som túto robotu stratil, veľmi by mi chýbala. Už som si na ňu zvykol. Dnes ovládam aj prácu na viacerých mašinách a možno by som už aj ja mohol niekoho zaúčať. Je to dobrý pocit dostávať pravidelnú výplatu, viem, že tu ma nikto neoklame. Ak by som mal odporúčať iným, povedal by som im, že to treba skúsiť. Viacerí zutekali, ja som rád, že som vydržal a som tu.

Ján POKOŠ, delič oblúkov
– Predtým som robil na píle, potom som bol na materskej a manželka robila v hore. Nepáčilo sa mi to, že žena robí a ja som doma. Rok som bol na úrade práce. Keď mi povedali na úrade, že mám ísť do Podbrezovej, veru som sa toho bál. Prvé tri dni boli veľmi zlé, aj ja som chcel zdupkať, ako moji kamaráti. Ale po troch dňoch na karuseli 4 som to začal chápať. Obávali sme sa aj toho, ako nás tu prijmú. Ale ako nás ľudia v kolektíve spoznávali, brali nás a aj dnes berú ako rovnocenných. Dnes by som už veru neodišiel. Viem robiť na všetkých strojoch, snažím sa dosahovať kvalitu a normy a myslím si, že sú s nami spokojní. Veľmi by som si želal, aby nás tu nechali.

Projekt „Šanca pre všetkých“ sa končí a my sme sa opýtali Ing. Jána VILLIMA, asistenta personálnej riaditeľky, aké sú poznatky z jeho realizácie.
– V prípade snáh o edukáciu marginalizovaných skupín a ich začleňovania do výrobného procesu považujeme za zmysluplnejšiu cestu vybudovať v týchto ľuďoch návyk, že odmena prichádza len po vykonaní práce. Priama podpora týchto skupín prostredníctvom sociálnych dávok v nich totiž posilňuje pocit, že aj keď nič neurobia, svoju dávku dostanú. Nepochybne, takéto projekty majú svoj význam. Ak ich však majú zamestnávatelia realizovať, je nevyhnutné nastaviť podmienky financovania inak, ako to bolo v prípade nášho projektu. Po jeho zhodnotení vieme, že nestačí iba participácia štátu vo výške päťdesiat percent, aby to bolo zaujímavé pre firmy. Skutočne vynaložené náklady sú totiž omnoho vyššie. Práve preto musí štát kompenzovať všetky mzdové náklady. Zo strany štátu je potrebné viac a dôslednejšie kontrolovať, ale aj stíhať zneužívanie absencií prostredníctvom lekárskych potvrdení. Je nevyhnutné kontrolovať „čiernu“ prácu a Sociálna poisťovňa by mala disponovať nástrojmi, umožňujúcimi udeľovať sankcie pri zneužívaní právomocí. Dôležité a nevyhnutné je prehodnotiť vyplácanie sociálnych dávok s cieľom motivovania nezamestnaných k práci. Aj nízka úspešnosť takýchto projektov je krokom vedúcim priamo k zmene postojov zamestnanca a nepriamo buduje kladný vplyv na rodinu, okolie, v ktorom žije, prostredníctvom dobrého príkladu. Počas dlhodobého projektu budú nesporne vyselektovaní zamestnanci, ktorí budú túžiť po postupe na vyššiu úroveň a mať aj vyšší zárobok. V tomto momente aj obsadenie jednoduchých pracovných pozícií pokladáme za úspech. Slabá ctižiadostivosť vedieť a zarábať viac bola totiž príčinou, že sme nadstavbu projektu „Šanca pre všetkých II“ nerealizovali. Zo strany zamestnancov projektu o to, aby získali oprávnenie na vykonávanie viac profesií a získali tak vyššie zárobky ako na aktuálnych pracovných pozíciách, nebol záujem. Sme presvedčení, že naše skúsenosti z projektu by mohli nastaviť budúce aktivity zo strany štátu tak, aby firmy viac vstupovali do takýchto procesov, pretože aj čiastkové úspechy, ako tomu bolo v našom prípade, majú zmysel a vedú k želanému výsledku.

Slovo na záver

predseda predstavenstva a generálny riaditeľ Ing. Vladimír SOTÁK:

– Projekt „Šanca pre všetkých“ bol podrobne vyhodnotený a o výsledku bol informovaný aj minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak, ktorému sme odovzdali hodnotiacu správu. Očakávali sme, že zo strany ministerstva bude záujem na túto tému komunikovať. Prešli sme totiž cestou, na základe ktorej vieme povedať, za akých podmienok je možné zamestnávateľov zapojiť do zamestnávania týchto našich spoluobčanov. Predstavenstvo ŽP a.s. je presvedčené, že aj rómski občania majú dostať šancu, je potrebné sa im venovať a pripraviť ich na prácu. Aj medzi nimi sú totiž ľudia, tento projekt to potvrdil, ktorí pracovať vedia a chcú. Je oveľa lepšie podporovať tieto projekty, ako vyvíjať aktivity (ako to robia niektorí politici) k tomu, aby sme otvárali hranice pre ľudí z tretích krajín. Starajme sa o svojich spoluobčanov, starajme sa o seba. Dávajme prácu našim občanom, nie cudzím!

„Bál som sa na začiatku tých strojov, ale dnes to zvládam,“ hovorí J. Pokoš. Foto: I. Kardhordová