Železiarne Podbrezová v roku 2020 oslavujú už stoosemdesiat rokov svojej existencie. Ich bohatý vývoj si v tomto roku pripomíname aj na stránkach Podbrezovana prostredníctvom čitateľskej súťaže. Vašou úlohou je pozorne čítať a prostredníctvom ústrižkov odpovedať na otázky, ktoré následne zašlete do redakcie. V každom vydaní Podbrezovana žrebujeme jedného výhercu, ktorý bude vecne odmenený. O záverečnú Cenu generálneho riaditeľa ŽP a.s. však budú súťažiť len tí, ktorí správne odpovedia na všetky otázky. Držíme vám prsty. Potešíte nás, ak prispejete zaujímavými námetmi a tipmi súvisiacimi s našou históriou k spestreniu obsahu novín.
Železiarne Podbrezová, ako štátny podnik bývalej Rakúsko-uhorskej monarchie, prevzala do svojho vlastníctva novovytvorená Česko-slovenská republika a 10. decembra 1918 boli železiarne začlenené pod správu novovytvoreného Ministerstva verejných prác v Prahe. Bol ustanovený štátny podnik s názvom Štátne železiarne a oceliarne na Slovensku v Podbrezovej. Majetkovú podstatu tvorili základný závod v Podbrezovej a jeho pobočné závody v Tisovci, Piesku, v Chvatimechu, v Hronci a elektrolytický závod na meď v Banskej Bystrici.
Výroba, ktorá bola v dôsledku udalostí súvisiacich s prevratom zastavená v októbri roku 1918, sa začala rozbiehať až koncom roku 1919. Železiarne boli vo veľmi nepriaznivej situácii, a to v dôsledku nedostatku uhlia, keďže dodávky zo severného Maďarska boli zastavené a dodávky z Čiech a Moravy boli veľmi komplikované. Väčšina vedúcich a technických pracovníkov odišla do Maďarska a zo strany ministerstva dosadzovali pracovníkov z Čiech, ale bez požadovanej kvalifikácie.
Obdobie po roku 1918 poznačili aj veľké problémy s odbytom, vzhľadom na to, že dovtedy dodávali výrobky na vnútorný trh, do bývalého Uhorska, bez akýchkoľvek obmedzení. Železiarne sa v nových podmienkach museli presadzovať aj v oblasti exportu, s čím dovtedy nemali žiadne skúsenosti. Na Slovensku, v Čechách aj na Morave boli odbytiská obsadené dodávkami od miestnych súkromných železiarskych spoločností.
V železiarňach bolo vo všetkých výrobných aj pomocných prevádzkarňach zabudované veľmi staré technologické zariadenie bez mechanizácie a automatizácie, s vysokým podielom ručnej práce, čo v konečnom dôsledku vyústilo do vysokých výrobných nákladov. Výrobky boli drahšie, a tak sa ťažko predávali. Železiarne mali v Československu veľkú konkurenciu zo strany vyspelých hutníckych podnikov v Čechách a na Morave, ktoré boli v rukách zahraničných spoločností, prevažne nemeckých a rakúskych. Ich snahou bolo štátom ovládané hutnícke podniky na Slovensku buď prevziať do vlastníctva a postupne likvidovať, alebo inak ovplyvniť ich likvidáciu. Slovensko malo po vytvorení Československej republiky len 8-percentný podiel na celkovej priemyselnej výrobe a malo vyslovene agrárny charakter s ručnou výrobou.
Chýbali strojárske odvetvia, elektrotechnická výroba, rozvinutejšie stavebníctvo a doprava, kde by sa mohli uplatniť výrobky z podbrezovských železiarní. Riadenie železiarní bolo zložité. Aj keď postupne obsadili vedúce funkcie novými pracovníkmi, vedenie železiarní zostalo v Prahe na Ministerstve verejných prác. Riadenie bolo administratívne a nebola snaha o riešenie technických a výrobných problémov.
Toto všetko veľmi negatívne ovplyvnilo chod železiarní, ktoré začali zápasiť o svoju existenciu. V novom štáte boli v úplne inej pozícii, ako v Uhorsku. Ministerstvo vnútra v snahe riešiť situáciu navrhlo zrušiť všetky pobočky patriace k železiarňam a dalo podnet na vypracovanie návrhu, v ktorom by bola výroba skoncentrovaná a modernizovaná. Návrh nestihol byť ani rozpracovaný, keď v roku 1922 začala pôsobiť povojnová hospodárska kríza z nadvýroby a snahy o modernizáciu železiarní upadli do zabudnutia.
Ďalšou ranou pre železiarne bolo vytvorenie železiarskeho kartelu, ako dôsledku hospodárskej krízy. Tvorili ho tri najväčšie železiarske spoločnosti v Československu, Vítkovice, Pražská železárska společnost a Banská a hutní společnost, ktorých kartelové kvóty vo výrobe ocele a valcovaných výrobkov už v čase založenia kartelu predstavovali vyše 70 percent celkovej výroby ocele a valcovaných výrobkov v Československu. Táto skutočnosť znamenala v podstate monopolné postavenie na trhu s hutníckymi výrobkami pri spoločne dohodnutých cenách a predajných podmienkach v odbyte u nás i v zahraničí.
O vstupe železiarní, ako jediného štátneho podniku do kartelu, rozhodli rokovania medzi správcom železiarní, Ministerstvom verejných prác v Prahe a zástupcami železiarskeho kartelu. Pre oceľ a valcované výrobky zo železiarní bola stanovená kartelová kvóta vo výške 3,2 percenta. Definitívna platnosť kartelovej zmluvy sa začala 1. augusta 1922. S časťou výroby, ktorá presahovala stanovenú kartelovú kvótu, mohli železiarne disponovať, mohli ich predávať doma i v zahraničí. Vstup Podbrezovej do kartelu bol nutným zlom. Ministerstvo verejných prác tak predĺžilo životnosť podniku, ale nevyriešilo ich budúcnosť, modernizáciu výroby a ekonomiku.
Súťažná otázka č. 10:
Kedy boli železiarne začlenené pod správu Ministerstva verejných prác v Prahe?
Správne odpovede zasielajte na vystrihnutom kupóne do redakcie Podbrezovana, najneskôr do desiatich dní od vydania aktuálneho čísla.
