Keď na prelome 14. a 15. storočia v Čechách husitské hnutie ako následok upálenia majstra Jána Husa vzniklo, nikto ani len netušil, aké nedozerné následky pre cirkevnú, ale aj svetskú moc toto hnutie mať bude. Najskôr sa husitská proticirkevná a protifeudálna revolúcia len v zemiach českých šírila. Husiti sa najmä na plienenie tamojších bohatých banských miest zamerali, no príchodom kráľa Žigmunda Luxemburského na trón Uhorska sa všetko zmenilo. Práve Žigmund napriek sľubom upáleniu Jána Husa nezabránil, čo mu husiti odpustiť nemohli, a preto celý svoj hnev na neho a na uhorskú krajinu, v ktorej vládol, nasmerovali. Husitské vojsko, ktoré časom z ľudového hnutia vzniklo a obrovskú silu nabralo, tak postupne plieniť aj bohaté stredoslovenské banské mesta, Ľubietovú nevynímajúc, začalo.
Po husitoch, kadiaľ prešli, len obrovská spúšť nastala, pretože sa oni starého držali – tam, kde sa les rúbe, aj triesky lietajú. No a triesky naozaj lietali, pri svojom plienení ani poddaných, ženy a deti na milosť nebrali, a tak nielen v banských mestách, ale aj okolitých dedinách a osadách, panika sa rýchlo šírila.
Ľubietovčania už jednu takúto zlú skúsenosť mali a dobre si ju pamätali, keď ukrutní Tatári v jednej z doliniek v baniach ukryté ženy a deti dymom načisto vydusili. Preto teraz ľubietovskí radní inú taktiku hľadali, a k tomu si toho najpovolanejšieho, hlavného banského majstra Johana prizvali. No a dobre urobili, lebo majster Johan hneď vedel, ako všetkých Ľubietovčanov aj s hoviadkami zachrániť možno. Z ľubietovskej strany treba len až na stranu brusniansku novou štôlňou durchom kopec preraziť. Nóó štôlňou, poriadna štôlnisko to musí byť, aby nielen Ľubietovčania a hoviadka, ale na povozoch aj ich najpotrebnejšie imanie tadiaľ prešlo a všetko živé i neživé tak pred nepriateľom v poriadku ubziklo.
Éj, zaradovali sa ľubietovskí páni, na radu baníckeho majstra dali a razom sa všetci, čo v Ľubietovej ruky, nohy mali, do razenia mohutnej štôlne pustili. A dobre urobili, lebo len čo sa z ľubietovskej na brusniansku stranu prekopali, už sa od Ľupče husitské vojská približovali. No a keď už všetci štôlňou na druhú stranu prešli, tam ich už Brusňania čakali, spolu z Ľubietovčanmi východ tej štôlne zavalili a ženy s deťmi do opatery v dedine zobrali.
Keď husitské vojská do Ľubietovej dorazili, mesto ako po najväčšej morovej rane pusté našli. Len jeden odkundes sa po námestíčku motal, ten však našťastie o druhom východe zo štôlne nevedel. Nuž a ten odkundes ozajstným odkundesom bol, lebo miesto úkrytu Ľubietovčanov husitom prezradil, tí navskutku neváhali, pred vchodom štôlne kopu raždia zapálili, vodou ho kropili a smrtiaci dym dnu vháňali. No a keď po čase oheň zadusili, štôlňu vyvetrali a do nej vošli, len samú prázdnotu tam našli. Jóój, či sa husiti napajedili, až tak sa napajedili, že odkundesa namieste o hlavu mečom skrátili, celé mesto aj s osadami skrz naskrz vypálili a proti Hronu smerom na Brezno plieniť ďalšie dediny sa pobrali. Najprv Medzibrod vyrabovali, veľa ľudí, čo sa priečili, pozabíjali. Vo Svätom Ondreji to isté vykonali, no keď do Brusna vstúpili, živáčika tam nenašli, a preto v zlosti aj tam, ako v Ľubietovej, celú dedinu vypálili.
V čase, keď husitské vojská v Brusne ani živáčika nenašli, sa už Brusňania aj s Ľubietovčanmi odvalenou štôlňou na ľubietovskú stranu presúvali a keď všetci von vyšli, neuveriteľnú skazu uzreli. V meste jedinkého nevyhoreného domu nezostalo a všetko nanovo postaviť potrebné bolo. No a keď Brusňania po odchode husitov cez štôlňu domov prišli, rovnakú skazu tam našli.
Veľa, veľa rokov prešlo, pokiaľ si Ľubietovčania a Brusňania príbytky nanovo postavili a isto by to ešte dlhšie trvalo, keby cez spásonosnú štôlňu naďalej neprechádzali a navzájom si susedsky nepomáhali.
Dnes už v Ľubietovej po husitskom plienení ani stopy niet, našinec by povedal, že nič také v minulosti sa ani stať nestalo. Všetko tu napísané je však pravda pravdúca, lebo Ľubietová pri tej ohnivej hrôze o všetky cenné písomnosti prišla a mestské privilégiá si od kráľa nanovo žiadať musela. No a samotná štôlňa, čo Ľubietovčanov a Brusňanov od istej smrti zachránila? Tá narýchlo a v mäkkom podloží vyhlobená bola, a tak sa aj načisto prevalila. Napriek tomu Ľubietovčania na hlavného banského majstra nezabudli a na jeho počesť nie jednu, ale tri povyše ležiace štôlne na večné časy ako Dolný, Stredný a Horný Johan pomenovali.
Spracované na základe predlohy Jána Balkovica.
Husitské vpády do horného Uhorska
Žigmundove vojenské vystúpenie proti nasledovateľom myšlienok Jana Husa bolo pomenované križiackou výpravou. Časť stretov počas husitských vojen sa odohrala na území horného Uhorska, teda súčasného Slovenska. Práve boje z rokov 1419 až 1434 spečatili povesť Žigmunda v Čechách ako nenávideného panovníka. Po husitských vojnách sa Žigmund ujal vlády v českom kráľovstve, a tak vytvoril celok predznamenávajúci budúcu habsburskú monarchiu.
Týmto stretom sa v Československu v minulom storočí prisudzoval národný a neskôr sociálny nádych. Malo ísť o boj českého národa proti votrelcom, neskôr o boj utláčaných proti vykorisťovateľom. Tieto myšlienky sa umelo presadzovali aj v slovenskej historiografii. Hoci niet pochybností o tom, že prienik českých husitských bojovníkov podporoval používanie slovanského jazyka, a tak prispel k sebauvedomovaniu obyvateľov, no dopady sa zveličovali, Husitské hnutie totiž nenašlo v tom období na Slovensku výraznejšiu odozvu. Maďarskí historici hľadia na vpády husitských vojsk do horného Uhorska zväčša ako na lúpežné výpravy husitov, ktorí prenikali počas vojny na nepriateľské územie. Hoci sa našli prípady, keď v niektorých mestách našli husiti priaznivcov, zväčša išlo o obyčajné vojenské ovládnutie nepriateľského územia a získanie koristi.
