Podbrezovú vnímam ako svoj druhý domov

 

Do nášho klubu ste prišli v roku 2010 a ste tu už takmer desať rokov. Za ten čas ste dosiahli výnimočné úspechy a dlhodobo udržiavate podbrezovských kolkárov na úrovni svetovej špičky. Ako si spomínate na svoje začiatky v Podbrezovej?

Pri špičkových kolkárskych výkonoch rozhoduje každý detail, preto sú rady skúseneho trénera pre hráčov veľmi dôležité.  Foto: I. Kardhordová– Prvýkrát som prišiel do Podbrezovej v januári 2010, keď som tu mal prvý pohovor s vedením klubu. Už v júni po majstrovstvách sveta som podpísal zmluvu. Vedenie klubu v tom čase hľadalo trénera a pre mňa to bola výzva. Hrali tu vtedy vynikajúci kolkári a medzi nimi bol aj dvaja srbskí hráči – Jovan Čalić a Vilmoš Zavarko, obidvaja sú v podstate legendami nášho klubu. V tom období som trénoval jeden kolkársky klub, ktorý bol druhý v srbskej extralige a zároveň som bol trénerom srbských reprezentantov. Ako reprezentačný tréner som dosiahol v podstate všetko, trénoval som veľa mladých a talentovaných hráčov, mal som majstrov sveta i svetových rekordérov. Ale nemal som vo svojej zbierke víťazstvo zo Svetového pohára a Ligy majstrov, čiže to bola výzva aj pre mňa. Preto som sa rozhodol, že to v Podbrezovej skúsim, najskôr som mal zmluvu na jeden rok. Nakoniec som tu ostal až dodnes a Podbrezovú vnímam ako svoj druhý domov. Tento rok dokonca čakám, že dostanem aj občianstvo SR.

Podbrezová spravila vo svete veľké meno, čo sa týka kolkov. Veľa mladých hráčov vyrástlo práve tu. Máloktoré mesto, pritom u nás je to len obec, má také profesionálne podmienky a takú kolkáreň. Bez takýchto podmienok by sa určite nedali dosiahnuť také výborné výsledky.

Prišli ste sem ako skúsený tréner, spomínali ste vaše pôsobenie v Srbsku. Vráťme sa však úplne na začiatok. Ako ste sa dostali ku kolkárskemu športu?

máha svojmu družstvu v 1. lige skupiny východ aj ako hráč. Foto: I. Kardhordová– Môj brat a strýko hrali kolky a ja som sa úplnou náhodou dostal k tomuto krásnemu športu. V našom meste spravili novú kolkáreň, ktorá mala štyri dráhy a aby som sa vrátil z Belehradu späť do svojho rodného mesta, vymysleli mi prácu. Bol som vedúci kolkárne a šéf športovej haly.

Raz bolo škaredé počasie, sneh a nemohol som ísť behať, tak ma brat zavolal hrať kolky. Bolo to v roku 1986 a ja som vtedy bol skoro na konci svojej atletickej kariéry. Trénoval som na Majstrovstvá Európy v atletike, bol som šesť mesiacov na sústredeniach – v Taliansku, Maďarsku či Bulharsku. Natrhol som si však achilovku, nie svojou chybou, počas šprintérskeho tréningu na sústredení mi skočil na dráhu jeden oštepár z Nemecka, a to bol v podstate koniec mojej atletickej kariéry.

Hneď na prvom kolkárskom tréningu som hodil 200 hodov a vtedy sa mi tento šport tak zapáčil, že už som pri ňom ostal. Tri roky na to som už hral finále majstrovstiev Srbska v jednotlivcoch. Fyzicky som bol pripravený z atletickej prípravy a rýchlo som sa učil. Veľa som aj trénoval, za deň to bolo niekedy až 600 hodov. Potom som sa stal aj trénerom, na čo ma nahovoril tiež môj brat, ktorý bol o desať rokov starší ako ja. V tíme, ktorý som trénoval, bol práve on najmladší hráč. Naštudoval som si všetko, čo v tej dobe bolo napísané o kolkoch. Trénerstvo ma bavilo čoraz viac a som aj vyštudovaný profesor telovýchovy.

Od roku 1994 som bol reprezentačný tréner Srbska. Spravil som systém, kde som postupne z mladých hráčov vychoval špičkových kolkárov, majstrov sveta či svetových rekordérov. V Srbsku sme nemali maséra, tak tam som robil všetko – trénera, maséra, fyzioterapeuta aj psychológa. Spolu 23 rokov som bol srbský reprezentačný tréner, posledné dva roky už trénujem mužskú reprezentáciu Nemecka. V prvom rade som však trénerom Kolkárskeho oddielu ŠK Železiarne Podbrezová.

Ako vnímate aktuálnu situáciu v kolkárskom športe? Tréningy zatiaľ stále nemáte povolené, so súťažami je to tiež otázne. Nechýba kolkárom motivácia?

– Koronavírus ohrozuje najmä malé športy, takže sa to týka aj kolkov. Neviem, dokedy bude táto situácia trvať, ale budúci rok chcem vybudovať nové mužstvo, poskladané z mladých hráčov. Interliga už skončila, zavreli sa hranice, takže nemôžeme cestovať do Česka. Určite by sme ju vyhrali, ale nemohli sme dohrať.

Náhrada tréningov je zatiaľ bicyklovanie, behanie či turistika. Každý športovec je zvyknutý na pohyb a keď mu zakážu tréningy, je to ako by ho zavreli do väzenia. V súčasnosti je naozaj náročné nájsť motiváciu. Ťažko je hráčov motivovať, keď nemajú presne vytýčený cieľ, keď vôbec nevedia, ako to bude.

Niektorí naši kolkári sa chystali na májové majstrovstvá sveta, tie sú zatiaľ presunuté na október, teda hneď po Svetovom pohári. Sú tam samozrejme aj ďalšie súťaže, ak sa sezóna rozbehne a bude naozaj ťažké pripraviť hráčov na toľko vrcholov. Určite sa to prejaví na ich výkonoch a táto prestávka spraví problém. Je to ako keď futbalisti trénujú bez lopty, keď nie sú spolu.