Železiarne Podbrezová v roku 2020 oslavujú už stoosemdesiat rokov svojej existencie. Ich bohatý vývoj si v tomto roku pripomíname aj na stránkach Podbrezovana, prostredníctvom čitateľskej súťaže.
Vašou úlohou je pozorne čítať a prostredníctvom ústrižkov odpovedať na otázky, ktoré následne zašlete do redakcie. V každom vydaní Podbrezovana budeme žrebovať jedného výhercu, ktorý bude vecne odmenený. O záverečnú Cenu generálneho riaditeľa ŽP a.s., však budú súťažiť len tí, ktorí správne odpovedia na všetky otázky. Držíme vám palce a budeme radi, ak nám v priebehu roka budete posielať zaujímavé námety a tipy na príspevky do novín, ktoré úzko súvisia s históriou našej spoločnosti.
V roku 1840 sa začala výstavba valcovne v Podbrezovej zemnými prácami pre vodné stavby. Vzhľadom na to, že Dvorská komora pripomínala potrebu nového pudlovania kychtovými plynmi vo vysokých peciach, na služobnú cestu do Wasseralfingenu bol vyslaný manipulačný správca železiarní Anton Glanzer. Poznatky, ktoré získal počas jedného roku, opäť odložili predstavy o modernom podniku v Podbrezovej. Čas bol však neúprosný, a ak chcela Podbrezová vo výrobe koľajníc konkurovať ostatným európskym krajinám, musela Dvorská komora klásť na dobudovanie podniku väčší dôraz.
Výstavba bola opäť plne rozbehnutá v roku 1846 a pokračovala až do revolučných rokov 1848 – 1849, kedy sa v Hronci sústredili na výrobu zbraní a stavba v Podbrezovej bola presunutá na „druhú koľaj“. Kompetentní si uvedomovali, že stavba v Podbrezovej je náročná, a že si vyžaduje človeka, ktorý by sa venoval len jej – v roku 1851 vymenovali za dočasného správcu výstavby pudlovne a valcovne Mórica Raffelsbergera. Ten podal návrh na postavenie dvoch plamenných pecí a následne sa začala výstavba tehelne na výrobu ohňovzdorných tehál pre pudlovňu.
Aj rok 1852 bol rozbehnutý v dobrom tempe. Plamenné pece už boli v prevádzke a niekoľkokrát do mesiaca dodávali určité množstvo liatiny pre novostavbu. V tom istom roku sa začala aj výstavba štyroch plynových pudlovacích pecí a dvoch zváracích pecí.
V polovici novembra 1853 bolo do chodu uvedené ľavé krídlo podniku – valcovacie zariadenie na lupy, čelné kladivo a dúchadlo. V novembri začali vyhrievať pece, dymovody a ohrievače. O týždeň neskôr, o jednej hodine ráno, sa začala tavba v štyroch pudlovacích peciach. Plynové pece sa rozžiarili na bielo. Daný efekt ešte nebol taký, ako sa očakávalo, a aj napriek veľkému úsiliu nebola výroba koľajníc v roku 1853 rozbehnutá.
Začala sa až v júli nasledujúceho roku a navždy zmenila život pod vŕškom Brezová. Prevoz koľajníc zabezpečoval dopravca z Banskej Bystrice konskými povozmi. Na rok 1855 objednalo Ústredné riaditeľstvo pre stavby železníc viac ako 49 tisíc metrických centov (v prepočte 2 750 ton) koľajníc. Určené boli pre juhovýchodnú štátnu dráhu Debrecín – Solnok.
O výstavbe podniku pod vŕškom Brezová sa písalo aj v časopise Osterreichische Zeitschrift für Berg und Hüffen, v čísle 1 z roku 1853. Nachádzala sa v ňom obšírna správa o podrobnej výstavbe valcovne a jej rozmiestnení, ktorá okrem iného popisovala: „Neďaleko Hronca, na pravom brehu Hrona, sa stavia teraz jedna pudlová pec a valcovňa, ktorých rozsiahlosť a plánované zariadenie onedlho bude sa môcť zrovnávať s najväčšími a najvýznamnejšími železiarňami. V tejto železiarni má sa ročne vyrobiť okrúhle 49 000 metrických centov koľajníc, tyčového železa, kotlových a obyčajných plechov.“
Kvalitu podbrezovských koľajníc ocenili aj na londýnskej výstave v roku 1862, kde získali striebornú medailu. Aj napriek tomu však nebol splnený zámer rakúsko-uhorského parlamentu a na výstavbu vnútroštátnych železníc boli uprednostnené koľajnice zo zahraničia, ktoré sa ale kvalitou tým podbrezovským rovnať nemohli.
V Podbrezovej sa začali striedať roky prosperity a útlmu. Predaj koľajníc dosiahol svoj najväčší vrchol v roku 1871 – 7 637,5 tony a potom ich výroba postupne klesala, až v roku 1884 bola zastavená úplne.
V čase útlmu pre podbrezovskú valcovňu hľadali náhradný výrobný program, ktorý by bol špecializovaný na výrobky, aké v uhorskom železiarstve ešte neboli. Prestavbou podniku pribudla rúrovňa či napríklad aj prvá siemens-martinská pec, ktorá predstavovala významný medzník pre železiarstvo. Vyrábala sa plávkova oceľ, nakoľko závod disponoval veľmi kvalitným železným odpadom aj zo zvyšných koľajníc.
Koncom 19. storočia sa podbrezovské železiarne opäť postavili na nohy a zaradili sa medzi popredné železiarne v monarchii. Získali späť domáce trhy, kde vytlačili niektoré zahraničné výrobky a podstatne sa zvýšila aj kapacita výroby. V roku 1890 bola postavená druhá siemens-martinská pec.
Značný hospodársky efekt prinieslo aj zavedenie kremíkovej pružinovej ocele a zakúpením francúzskeho patentu sa stala Podbrezová jediným výrobcom Holzerovej pružinovej ocele v Uhorsku. Tretia siemens-martinská pec stála už v roku 1897. So závodom boli budované aj administratívne budovy, závodný hotel, šalandy, začala sa výstavba škôl, budované boli aj cestné, železničné a rovnako aj telegrafické spojenie.
V deväťdesiatych rokoch bol postavený a vysvätený aj rímsko-katolícky kostol. Už od roku 1880 bol k dispozícii malý lazaret s dvomi miestnosťami. V roku 1893 bola postavená nemocnica (v priestoroch dnešných garáží – pozn. red.), ktorá mala dve izby, aj operačnú miestnosť. Sociálnu starostlivosť o práceneschopných, prípadne pozostalých, ale aj dôchodcov, preberala Bratská pokladnica, ktorá mala na Horehroní už staré tradície. Život pod vŕškom Brezová začal plne rozkvitať a napredovať vo všetkých smeroch.
