Jeho diela obdivujú doma i v zahraničí. Sú vtipné, trefné, originálne. Za každým je priehrštie fantázie a trpezlivosti. Vystrihuje, lepí, rozmýšľa, hľadá ideálnu kombináciu. Bežné životné situácie spája do netradičnej formy. Často humorne zachytáva ľudské bytie, jeho jedinečnosť a zvýrazňuje význam našej existencie. Ernest Svrček hovorí o svojich výtvoroch, výstave na hrade Ľupča a spomína na roky minulé.
Ako sa zrodila myšlienka tvoriť originálne koláže?
– Všetko sa začalo v roku 1979. Na majstrovstvách sveta v ľadovom hokeji prehralo Československo so Sovietskym zväzom 11:1. Išiel som v nedeľu do pivnice po cibuľu. Našiel som dve kopy novín. Nostalgicky som v nich začal listovať a objavil som ruského hokejistu Golikova. Bol to zaujímavý obrázok, na ktorom bol aj brankár Králik. Zadíval som sa a snažil som sa nájsť vhodný obrázok, z ktorého by som urobil koláž. Asi po dvoch mesiacoch mi do oka padla krasokorčuliarka. Tak vznikla prvá koláž. Moja žena ma medzitým hľadala u susedov. Dokonca si myslela, že ma kamaráti zlanárili do krčmy. Potom jej napadlo, že som asi v pivnici a mohol som odpadnúť. Napokon ma našla pri novinách.
Prvá koláž vás naštartovala a postupne sa zbierka rozširovala. Koľko obrázkov obsahuje?
– Sú to kvantá, rátali by sme ich v tisícoch. Nemám ich presne spočítané. Len futbalových mám asi okolo tristo, tenisových možno 150. Je toho naozaj veľa z rôznych oblastí, najčastejšie šport.
Vy ste ale na začiatku robili koláže len tak, pre seba…
– Áno, mal som vyrobených niekoľko koláží pre svoju zábavu. Raz po tréningu ma čakal kamarát karikaturista Jaroslav Dodal z Prahy. Povedal som mu, čomu sa z dlhej chvíle venujem. Pozrel si moje výtvory a čudoval sa, že ich nikde neukazujem. Zobral obrázky a povedal, že niektoré uverejní v českých periodikách, kde publikoval svoje veci. Moje koláže sa prvýkrát objavili na dvojstrane v časopise Stadion. O pár dní mi zavolal, že chce otvoriť v Prahe výstavu s mojim dielami. Oponoval som mu, že mám len pár obrázkov. Tak sme sa dohodli, že o rok tento nápad zrealizujeme.
A podarilo sa?
– Myslel som si, že sa na to zabudlo. Ale zrazu mi prišiel telegram, že dohoda platí a vtedy a vtedy bude vernisáž. Výstava bola a mala úspech. Tak som sa rozbehol a niekedy som ich mal aj osem do roka.
Kde všade ste už prezentovali svoje diela?
– Mám za sebou vyše 80 výstav nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Maďarsku či vo Francúzsku. V súčasnosti môžu ľudia vidieť moje diela na hrade Ľupča, kde je 111 koláží.
Ako prišiel nápad zorganizovať výstavu na ľupčianskom hrade?
– Ferko Nikel, môj dobrý kamarát, išiel raz okolo, keď som sedel v jednej breznianskej kaviarničke. Dlho sme sa nevideli, zastavil sa a trošku sme spomínali. Informácia o mojich kolážach sa dostala až ku generálnemu riaditeľovi podbrezovských železiarní. Stretli sme sa. Povedal, že otvoríme výstavu na hrade Ľupča, a tak sa aj stalo. Som rád, že sa to podarilo, hoci sme bojovali s pandémiou a rôznymi opatreniami. Musím povedať, že pán Vladimír Soták na mňa zanechal úžasný dojem. Je to obrovská osobnosť a významný človek.
Potešilo vás, že môžete svoje výtvory ukázať aj ľuďom vo vašom regióne?
– Samozrejme a ešte ako. Je to veľké uznanie mojej práce. Niektorí si mysleli, že som už umrel (smiech).
Ako by ste charakterizovali vaše diela?
– Všetky obrázky hovoria samé za seba, bez slov. Vždy musím umocniť alebo položiť do protikladu danú koláž. Dôležitý je zorný uhol. Snímky sú do detailov prepracované a celý proces je pomerne zložitý. Hľadám vhodný motív, ktorý by dotvoril danú snímku. Premýšľam, zapájam fantáziu a snažím sa nájsť čo najlepšiu kombináciu. Niektoré fotky odkladám aj roky, kým nájdem vhodný obrázok.
Ešte stále tvoríte?
– Aj keď sa mi už trasú ruky, ešte stále vytváram koláže. Keď prídem domov a vidím kopy časopisov, až mi to je ľúto. Dokonca mám veľa zaujímavých obrázkov povystrihovaných. Keď sa do toho „zažeriem“, tak sa len tak ľahko nepohnem. Pred niekoľkými rokmi som počas zimy a nevľúdneho počasia nevyšiel z domu niekoľko dní. Vtedy akoby som nepociťoval hlad ani smäd. Som veľký puntičkár, dávam si pozor na každý detail. Nestrihám ale každý deň. Niekedy mám aj dlhšiu prestávku a až po pár dňoch alebo týždňoch sa vrátim k robote.
Zobrazujete ľudské telo v rôznych podobách. Vieme, že niektorým sa to nepáči.
– Občas ma zastavujú staršie pani. Sú pohoršené a krútia hlavou. Mnohé vedia, že som veriaci, chodím do kostola a mám syna kňaza. Boh nás stvoril nahých, aby sme sa milovali a mali radi. Viera v Boha je dar. Poviem im, nech si pozrú Sixtínsku kaplnku, kde je veľa nahoty. Je to súčasť života. Poviem im niekoľko argumentov, a tak ich umlčím.
Vy sa však nevenujete len kolážam. Máte všestranné zameranie nielen v umeleckej, ale aj v športovej brandži…
– Hrával som aktívne futbal a aj ho trénoval. Z umeleckej brandže môžem spomenúť písanie aforizmov. Mal som pravidelnú rubriku v humoristickom časopise Roháč. Volala sa Góly, body, vyznania Ernesta Svrčka. Išlo o stovky aforizmov. Dohromady som ich uverejnil asi 1500.
Na záver na inú tému. Vy ste boli aktívnym futbalistom a trénerom. Vidieť, že sa stále udržiavate vo forme…
– Áno, v rámci možností sa snažím ešte stále aktívne športovať. Denne prejdem šesť až sedem kilometrov. Doma mám činky, robím aj „brušáky.“ Chcem sa udržiavať vo forme. Predsa len, k športu som mal vždy blízko. Mám z tejto oblasti veľké množstvo kamarátov v rôznych kútoch sveta. Dostal som avízo, že košickí priatelia oslovili nášho breznianskeho primátora a chcú mi tento rok zorganizovať pamätný zápas k 80. narodeninám. Vážim si to. Teším sa, že stretnem dlhoročných známych a oslávime môj sviatok. Ak Pán Boh dá…
