Kedysi dávno žila v mojom okolí pani, ktorá vždy bola dobre naladená a vedela každého povzbudiť a potešiť. Aj z tej najsmutnejšej udalosti sa snažila vyňať niečo, čo človeka potešilo.
Obdivovala som ju práve preto, že hoci jej život bol dosť zložitý, nikdy jej nezmizol z tváre úsmev a pre každého našla milé slovo. Bolo pre mňa záhadou, ako to dokáže. Nedalo mi, tak som sa jej na to opýtala. Jej odpoveď ma prekvapila: „Ráno, keď vstávam, poviem si, aj keď ma nečaká nič veselé, predsa sa budem radšej usmievať, ako smútiť. Ak ma zastihne niečo zlé, nepodlieham tomu, hľadám východisko. Ak ma niekto požiada o radu v ťažkej situácii, neplačem s ním, ale snažím sa ho nejako potešiť, pomôcť mu hľadaním kladnej stránky. Vyhráva totiž len ten, čo sa usmieva.“ Nechcela som to prijať, zdalo sa mi to nereálne. No ona mi povedala, že každý má možnosť nejako reagovať na istú situáciu a sám sa môže rozhodnúť, či bude veselý alebo smutný. „Ty si vyberáš, ako žiješ svoj život,“ povedala. Keď nastávali problémové situácie, vždy som si spomenula na jej slová a pokúšala sa nereagovať na konkrétne situácie bezhlavo. Niekedy sa mi to darilo, niekedy nie.
Dlho som pani nevidela, až raz som ju zazrela v sprievode vnučky v parku. Bola to už starenka, ktorej roky pridali ďalšie starosti, sedela na vozíčku a ani oči jej už neslúžili. Keď som sa jej prihovorila, s úsmevom sa na mňa obrátila, podľa hlasu ma spoznala. Na moju otázku, ako sa má, odpovedala, že je nadmieru šťastná a spokojná. Nechápala som, ako môže byť niekto v takej situácii šťastný. Pochopila som však jej celoživotnú filozofiu: „Nie je dôležité to, čo sa udialo, ale ako to prijmeme.“ To zrejme rozhoduje o všetkom. Bez rozdielu, či je to dobré alebo zlé, lebo ani to sa nám nevyhne.
