Budúcnosť slovenskej ocele je aj v rukách Bruselu

 

Zmena systému obchodovania s emisiami a vyššie clá pomôžu producentom v konkurenčnom boji s lacnou produkciou z Ázie. Oceliarskych producentov v USA i v Európe dlhodobo ničí lacná oceľ, najmä z Číny. Medzi top piatimi krajinami – producentmi ocele sú štyri z Ázie. Lídrom je Čína, ktorá za minulý rok vyrobila 808 miliónov ton ocele. Na porovnanie: Slovensko vyrobí len štyri milióny ton tejto suroviny. Oceliari z rozvíjajúcich sa krajín majú pri výrobe niekoľko výhod, vďaka čomu dokážu exportovať množstvo lacnej ocele do celého sveta. Dôvodom sú nižšie ceny výrobných vstupov, lacnejšie energie a oveľa menšie nároky na ekologickosť výroby. „Každá tona ocele vyrobená v Európskej únii je ekologickejšia ako tona, ktorá sa vyrobí v tretích krajinách. Podmienky sú také prísne, že znižujú konkurencieschopnosť európskych oceliarov,“ konštatuje hovorca spoločnosti U. S. Steel Košice, Ján Bača.

Vyjednávanie o emisiách

Podmienky na dodržiavanie ekologických podmienok pre oceliarov v Európe sú nastavené prísne a často sa menia. To by sa malo čoskoro zmeniť. Momentálne totiž prebieha finálna fáza rokovaní o reforme Európskeho systému obchodovania s emisiami, na ktorej výsledok európski oceliari čakajú. V trialógu sa musí dohodnúť Európska rada s Európskou komisiou na tom, ako budú pozmenené pravidlá hry.Táto zmena bude mať tvrdý dosah na mnoho odvetví, medzi ktoré patria aj oceliari. Aj preto sa na EÚ obrátilo 76 prezidentov a výkonných riaditeľov európskeho oceliarskeho priemyslu. „Môžete zabrániť tomu, aby bol náš sektor zaťažený vysokými nákladmi, ktoré obmedzia investície alebo zvýšia riziko straty pracovných miest a zatváranie závodov v Európskej únii,“ napísali v otvorenom liste oceliari. Výsledok rokovaní by mohol byť jasný už o mesiac.

Ohrozený sektor

Oceliari sa pozitívne pozerajú aj na fakt, že predsedom parlamentu je bývalý eurokomisár Antonio Tajani, ktorý sa ako prvý zamýšľal nad termínom carbon leakage. „Náš sektor bol jednoznačne označený v dosahovej štúdii Európskej komisie ako jeden z najohrozenejších z hľadiska rizika, carbon leakage‘, čo znamená presun výroby do krajín, ktoré nemajú obdobné obmedzenia pre emisie skleníkových plynov,“ tvrdia producenti.  Oceliari dali Európskemu parlamentu niekoľko pozmeňovacích návrhov o kvótach na emisie. Bez nich sa obávajú nedostatku voľných kvót v objeme asi 35 percent do roku 2030.   Nové zmeny sa však nebudú týkať len hutníckeho priemyslu. Premietnu sa aj do iných odvetví, ktoré taktiež môžu ovplyvniť ďalších výrobcov. „Náš sektor bude musieť čeliť aj dodatočným nákladom premietnutým do konečnej ceny elektrickej energie po zarátaní ceny uhlíkových emisií,“ uvádza Bača.

Clá pomohli

Európa už začala proti dumpingovým cenám ocele bojovať. „Oceliarskemu priemyslu v Európskej únii a v USA sa darí v poslednom čase viac vďaka zavedeným clám na dovoz lacnej čínskej ocele. Očakávame teda postupné zlepšovanie situácie,“ tvrdí analytik spoločnosti Capital Markets, Ján Jursa.  Antidumpingové clo je však kapitola sama o sebe. Jeho výška sa totiž neurčuje na konkrétny tovar či krajinu, z ktorej pochádza, ale na konkrétnu fabriku, ktorá ho vyrobí. Predtým sa musí preukázať, že daný výrobca porušil podmienky, čo je zdĺhavý proces, ktorý trvá niekoľko mesiacov.   Výrobcovia sa tiež sťažujú, že clá u nás a v USA nie sú porovnateľné. Zatiaľ čo v USA sa na oceľ uvaľovalo clo vo výške 250 až 300 percent, v Európe na porovnateľné produkty iba 20 percent. Pre výrobcov z tretích krajín preto bolo veľmi jednoduché určiť, kam ich oceľ poputuje. Zabrániť sa tomu momentálne nedá, pretože medzinárodné dohody sú nastavené mierne v prospech čínskych producentov.  „Tunajší výrobcovia ocele však môžu zmierniť konkurenčný tlak tak, že sa budú špecializovať na produkciu náročných výrobkov. Pri jednoduchých oceliarenských produktoch už prakticky svoj boj s konkurenciou prehrali a v najbližších rokoch budú v tomto segmente strácať trhový podiel,“ tvrdí analytik spoločnosti Finlord Boris Tomčiak.

Top päť krajín produkujúcich oceľ

Krajina                   Množstvo (v mil. ton)

  1. Čína                   808,4
  2. Japonsko          104,8
  3. India                  95,6
  4. USA                   78,5
  5. Rusko                70,8