Žijú medzi nami

Aj syn kráča v šľapajách svojho otca

Milan BartošPäťdesiatjedenročný Miroslav Bartoš pracuje už od svojich šestnástich rokov. Začal na píle Štiavnička v Čiernom Balogu a v apríli 1985 nastúpil do Švermovych železiarní v Podbrezovej. Na prvom pracovisku, vo zvarovni rúr veľkých priemerov, ho do profesie zakružovača – zvárača  zaúčal predák Štefan Višťan, dnes už dôchodca. Po desiatich rokoch prešiel do valcovne rúr veľkých priemerov do nového závodu v Piesku. Na tomto pracovisku začínal ako riadič píl a po ôsmich rokoch sa vypracoval na rovnača rúr. Rýchlo sa zžil s jednotlivými profesiami. „V kolektíve je pán Bartoš obľúbený a my sme s jeho prácou spokojní,“ zhodnotil jeho výkon súčasný majster Peter Sojak.

Zaujímalo nás, ako si zvykol na viaczmennú prevádzku.  „Už v zvarovni rúr som robil na tri zmeny a nemal som problém zvyknúť si, veď som  musel myslieť na svoju rodinu,“ prezradil pán Bartoš. Nielen  práca, ale aj ochota spolupracovníkov poradiť a pomôcť boli pre neho dôležité. Pomohli mu rýchlo sa začleniť do pracovného kolektívu. Našiel si tu aj veľa priateľov. S nostalgiou spomína na prvý kolektív spolupracovníkov zo zvarovne, kde k utužovaniu vzťahov pomáhali aj brigády pre poľnohospodárstvo či lesníctvo, zber zemiakov, sena, sadenie stromčekov…  V súčasnosti je už tých spoločných akcií menej. V rúrovni k nim patria posedenia pri guláši dvakrát v roku, aj stretnutia so spolupracovníkmi odchádzajúcimi do dôchodku.

Za tie desiatky rokov, ako ostatní „kmeňoví rúrováci“,  zažil mnoho technologických zmien, ale aj ľudia sa menili. „Veľa skúsených zamestnancov, s ktorými som začínal,  už odišlo do starobného dôchodku a na ich miesto prichádzajú noví. Nie všetci sú stotožnení s tým, že chodiť do práce znamená dodržiavať nejaký režim a rešpektovať všetky zásady,“ dodáva. „Ja som hneď od začiatku musel myslieť na to, ako uživiť rodinu. Doba bola trošku iná, ako tá dnešná a tak som si hneď po nástupe požiadal o pridelenie bytu a o štyri mesiace som ho dostal.“ S manželkou v dvojizbovom byte na Mazorníkove vychovali  dcéru Mirku a syna Jozefa. „Dcéra s manželom a vnučkou bývajú v Hronci. Syn s rodinou si prenajal byt neďaleko nás.  Tak ich máme obidvoch na blízku a často sa stretávame.“

Upravárenská linka ŽP a.s.
Úpravárenská linka, pracovisko Miroslava Bartoša, objektívom I. Kardhordovej

Pri viaczmennej prevádzke toho času na koníčky veľmi nemá, ale má rád šport. Podporuje podbrezovských futbalistov, ale aj hokejistov z Brezna. Najradšej je, keď mu zmeny vychádzajú tak, že môže ich zápasy sledovať naživo.  V televízii dáva prednosť priamym športovým vstupom, v súčasnosti ho najviac zaujímajú prenosy z hokejových majstrovstiev sveta.

Hoci žijú s manželkou už sami, dovolenky si neplánujú. „Manželka už päť rokov nerobí a tak sa musíme uskromniť z môjho príjmu. Ja som sa zúčastnil niekoľkokrát na rekondičných pobytoch, kde sa mi veľmi páčilo, aj som si oddýchol a zregeneroval sa.“

Pán Bartoš je hrdý, že sa mu podarilo zo svojho syna vychovať následníka. Jozef sa vyučil v  Súkromnej strednej odbornej škole hutníckej ŽP v odbore hutník operátor. Už deväť rokov pokračuje v šľapajách svojho otca,  pracuje na linke kotlových rúr, dokonca v tej istej prevádzkarni ako otec